Blue

Keď mi je tak smutno, ako dnes, tak nevidím motiváciu na existenciu.

Zvláštne...

O komunikácii

Mozog je rozdelený na dve hemisféry.
Ako z dôveryhodných spamov neustále atakujúcich naše inboxy vieme, objem mužského mozgu je väčší, ale tie ženské polky (mozgu!) majú medzi sebou viac spojení.
To vraj spôsobuje, že muži myslia analytickejšie a viac absolútne, ženy sú emotívnejšie a vedia lavírovať „medzi riadkami“.

Muži ženám vyčítajú, že sa nevyjadrujú na rovinu.
Ženy mužom to, že si nevedia domyslieť ani do očí bijúce súvislosti.

Každý toho druhého vychováva tým svojim spôsobom, a očakáva, že ten druhý sa prispôsobí.
Neklamme sami seba.
Neprispôsobí.

A tak muži budú aj naďalej za bezohľadných.
A ženy za ...
...komplikované.

Ešte, že máme tie spamy, na ktorých autoritu sa vždy môžeme vyhovoriť.

Zákon schválnosti

Viete, čo je pomsta osudu?

Keď naj kamošky odídu domov v deň, keď na ne najviac potrebujete preliať sud emócií.
Obe naraz.

A viete, čo ešte?

Keď si presne v ten istý deň zabudnete v práci telefón, a tak im nemôžete ani zavolať.

Ain't no sunshine

Touto pesničkou ma totálne nakazil Luki ešte dakedy pred týždňom.
Usadila sa mi v hlave a za svet ju nemôžem stadiaľ dostať (že dík).
Niekedy vraj pomôže hodiť tú nákazlivosť na niekoho ďalšieho - tak som si vybrala vás všetkých ;-)

Nech žije krásny splín...

Pre dievčatá

Keď som bola malá, neviem, či som vôbec už chodila do školy, povedala som raz tak mame:
"Až budem veľká, tak vymyslím niečo nové, niečo dôležité." Pamätám si to ako dnes, sedela som pri okne v kuchyni na radiatore, (čo som zbožňovala a za čo ma otec vždy hrešil) a pozerala raz von oknom, raz na mamu, ako varí obed.
Z toho sa vykľula moja priama motivácia a navrhla som ako moj prvý geniálny vynález strúhanku z chleba. Nuž, narazila som hneď v tej chvíli, keď ma maminka schladila, že to už dávno niekto iný vymyslel, a že to nie je dobré. Toto prvé sklamanie umlčalo môjho tvorivého ducha asi tak do puberty.
V puberte mi štandardne došli krámy, ako sa to dievčatkám stáva, keď sa menia na ženy a dúfala som, že ma niekto predbehne vo vývoji "vynálezu minulého storočia", a to tampónu. Stalo sa, našťastie. A tak som došla na výšku, a tampáče sa stali bežnou výbavou. Konečne úľava, návrat k normálnemu životu, ak si odmyslíme hormonálne výkyvy, a do toho BUM! Nábeh na Syntróm toxického šoku, a ste zase na začiatku.

"Kurník, kedy už niekto vymyslí niečo, čo telu neškodí, neobmedzuje pri pohybe, neprodukuje horu odpadu, nech mám už konečne pokoj?!"

Už som prestávala dúfať, že toto môže byť skutočne pravda, dostupné aj mne. Dozvedela som sa o Mooncup-e len pred pár týždňami, ale rozhodnutie skúsiť ho som spravila už dávno predtým.
Konečne sa aj na náš trh dostal ekologický, ale hlavne život neobmedzujúci "pohárik", s ktorým v pohode môžeme zabudnúť na všetky starosti a žiť rovnako pohodlne ako mimo "našich dní".
Od prvej chvíle, ako som ho skúsila, už viem, že späť sa nebudem musieť vrátiť, a normálne som z toho šťastná.

Určite si samé zvádnete vygoogliť viac info, ak vás to zaujalo.
Tak už len pár výhod, ktoré som stihla na vlastnej koži (koži?) vyskúšať:
- vydrží 10 rokov, a hoci vyžaduje vstupnú investíciu, ktorá je zatiaľ vyššia ako jeho skutočná hodnota, je to nezanedbateľná úspora.
- ráno a večer v sprche vyprázdnim, umyjem a na celý deň môžem na krámy úplne zabudnúť, lebo ho nie je cítiť a je dostatočne veľký, aby na denný objem krvi stačil. Bez problémov sa to ale dá zvládnuť aj na toalete, ak by bolo treba.
- funguje na princípe podtlaku, takže nepreteká, ak nemáte extrémne silnú menštruáciu. Naučiť sa ten podtlak zrušiť rýchlo je otázka pár dní.
- je ďaleko menej nechutný ako tampáče, či vložky, lebo zabraňuje pristupu baktérií ku krvi, tá sa teda nerozkladá, nezapácha a nespôsobuje infekcie. Maximálne zhustne, nakoľko máme zdravú zrážanlivosť, čo je vlastne dobre. TSS nebol nikdy zaznamenaný.
- je vyrobený z lekárskeho silikónu, je teda zdraviu neškodný (nie ako tampóny z chemicky bielenej bavlny), a súčasne nevstrebáva prirodzenú vlhkosť sliznice, nevysušuje.
- zavádzanie a vyberanie nebolí, narozdiel od nie úplne nasatého tampónu.
- neobmedzuje pri akomkoľvek pohybe, pri športe, pri cestovaní, na stanovačke, pri spaní, ani pri nekonečnom sedení za kompom. (No dobre dobre, tak pri jednom obmedzuje, ale to sa dá oklamať, nie? ;-) )
- a je ekologický, redukuje hory a hory odpadu, ktorý po krámoch bohužiaľ ináč zostáva.

Ľutujem len jedno, a to, že nečítam lajfstajlové časopisy pre auparkové pipky, a teda som sa o Mooncup nedozvedela skôr.
Neviem neviem, či by som nemala začať, lebo tuším mi unikajú podstatné veci. (Kam sa hrabe Trend, či NY Times, hehe.)
Možno práve tam opätovne nájdem inšpiráciu na môj geniálny vynález ;-)

P.S. I Love You!

Film, pri ktorom sa nedá neplakať...
Muž, do ktorého sa nedá nezamilovať...

Ako sme otvorili sezónu

V sobotu sme zahájili PBL, čiže Pravé Bratislavské Leto. Bolo nádherné počasie, nedalo sa ostať doma, korčule samé od seba lomcovali skriňou a chceli sa dostať von.
Po miernych - dvadsať minút trvajúcich - organizačných nezhodách, keď sme sa čakali na opačných stranách tej istej budovy a nemali na seba telefón, sme sa konečne stretli a vyrazili smer hrádza.
Prvýkrát od minulého leta. To vzbudí rešpekt do takej miery, že aj chrániče nasadím, kdyby něco...
S vetrom v zádech, jedna radosť sme si to mastili k druhému bufetu,
elegantne z nôžky na nôžku,
bzum,
bzum,
jemne krútiac zadkom, presne tak, ako sa to má.
Slnko hrialo, zábava v plnom prúde, málo ľudí, no vyslovene pohoda.
Tmavé pivko na otočke, zopár vtipov, zážitkov, priateľských ohováračiek - znie to ako skvelý deň, však?

Áno!
Presne do tejto chvíle aj bol.
Áno!
Presne od tejto chvíle už nebude.

Akonáhle sme sa otočili na návrat, zamrzol nám úsmev v čiernej búrke, ktorá si to očividne namierila smerom k nám.
A tak sme začali boj s časom, kto bude pri aute skôr, my či tá krútňava?!

Ten fasa vietor v zádech sa rázom zmenil na sviňu vetrisko v protismere, makáš makáš jak idiot a prakticky stojíš.
Kamoš jakesapatří džentlas sa hrdinsky podujal rozrážať mi ho (ten vietor), akože v zákryte sa ľahšie ide.
To je už overená taktika. Ale!
Ale fuguje v tom prípade, že idete rovnakou rýchlosťou a viacmenej rovnakým rytmom.

Makám, div že si pľúca nevypľujem (vsuvka - začinam chápať, prečo majú pľúca a pľuť rovnaký základ slova! - koniec vsuvky), aby som ho dobehla a keď šťasná, že konečne som to dokázala, tak on pridá, že "už ma dobehla, asi brzím, pridám". A kolom dokola takto. Frustrácia.
Ale!
Sviňa krútňava bola predsa len rýchlejšia.
Dostihla nás tak v polke trápenia. A aby sme to nemali len s tým pre korčule úplne "ideálnym" dažďom, nasadila aj krúpy. Roztečený mejkap, vlasy jak ocikaná slama, mokrá až na nohavičky a ešte ani to pivo v bruchu zjavne nesadlo...
No jedna radosť, to vám poviem. Za každou zákrutou už som videla parkovisko a zakaždým som sa len sklamala, keď tam bola nová zákruta.
Najhoršie zo všetkého bolo sa zastaviť - vďaka tomu vetru celkom neplánovane - a potom sa opäť pohnúť...

Tri kiláky nám trvali pol hodinu.
Duša na jazyku.
Vnútrostehenné svaly som doteraz "nerozchodila".

Celé zle!

Ale tak hej, dám tomu ešte šancu.
PBL sa nevzdáva hneď v úvode, to sa žije na plno!
to be continued

Polámané šťastie

Zabila som pavúka, teda aspoň dúfam.
Správne na mestský spôsob som ho dnes povysávala.
Mali sme smolu, obaja, že sme boli v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste.
Resp. ja som bola na mieste správnom, ale on si to mal vybrať lepšie.
Moje tepláky sú posledným mnou akceptovateľným miestom, kde taký pavúk môže bývať.
Obzvlášť, ak je taký obrobský a chlpatý, ako tento.
Ledva prešiel vysávačovou hadicou.
A riadne hrkotal, ako sa mu nožiská lámali.
Snáď ho ten tlak dorazil, ináč mi ho je strašne ľúto.
Skutočne.
Našťastie som mu nestihla dať meno, ináč tie výčitky nerozdýcham.

Len dúfam, že som práve nezakríkla slovenské klišé, a teraz neprídem aj o ten zbytok šťastia, čo hádam ešte mám.

Beztak už sa cítim úplne vysatá.

Ako tento chudiak Filip...



Do kelu!!!

Ale Blaženka je fakt strašne fajn!

Tento post vám nebude dávať zmysel, na to upozorňujem hneď na úvod, aby ste na záver nehovorili, že som Vás nevarovala!

Tento post je o výlete do Prna, prudko neplánovanom, veľmi spontánnom, každopádne úžasne smiešnom.

Tento post je na tému "Ideme predsa pozrieť Blaženku".
Ona je totiž strašne fajn, zlatá baba, fakt hej!

Čo by človek nespravil pre dve igelitky hábov a jednu kávu, že áno.
A stačí, že ste FTMuškár, máte prehľad o koňoch pod kapotou a ste na palube tiež.
Niet nad spontánne nápady a spriaznené duše.

Takže to Prno.
Snobská štvrť na okraji, jeden nalepený na druhom, každý s mega plotom.

Vystúpime, chceme vidieť Blaženku.

Nechápeme, prečo nejde von.

Jeden je a druhý nie je gentleman.

Prudko pohŕdneme kasematmi v centre, podaktorí aj kamasutmi.
V nákupnom centre, ktoré by podľa nášho kalendára malo meniny na moje narodeniny, sme zapadli na presladenej a predraženej káve, ale hlavne, že mali parčíky so čvirikajúcimi trpaslíkmi. Desné, ale čo narobíte, keď akurát mali zraz.
A biele tenisky sú fakt otrasné, a nezáleží, či v nich bežíte funkčne alebo elegantne.
Vínny sklípek na starej ceste domov, akože fakt vychýrený, ale ináč mača.
Cez otvorené strešné okno prší dnu, ale na plné pecky znie Obsesion a spievame do telefónu prvej obeti, ktorá v nedeľu v noci zdvihla telefón.

Asociácie:
asociácie, asociácie, asociácie, asociácie, asociácie!
Donekonečna.
To sme sa toho dozvedeli.
Ešteže si to nepamatáme...
Po troch fľašiach červeného na troch a dvoch vodných fajkách sú rána pekne hnusné.

Poďme sa na to radšej prejsť.

Hlavne, že Blaženka je fakt strašne fajn baba.

Z očí do očí

Je sobota, pár minút po dvanástej na obed.
S vakom na chrbáte a obedom v ešuse nastupujem na autobus.
Vezie sa v ňom len pár ľudí.
Nečakane začalo pršať, tak z nás pomaly tečú kvapky a robia mokré chodníčky v uličkách medzi sedadlami.
Veziem sa do práce. Dnes idem iba výnimočne, vlastne prvýkrát vôbec. Ráno som stihla ísť korčuľovať, a tak mi tá predstava pracovného víkendu ani tak nevadí.
Mám dobrú náladu, usmievam sa, len tak, robím to tomu dažďu napriek.
Vystúpim na zastávke a čakám na prípoj. Našťastie v diaľke na zákrute už vidím, že sa jeden rúti. Super, dnes to ide ako po masle.
Zo zásady čakávam na posledné dvere. Asi preto, že u nás doma sa dá nastupovať len prednými.
Len čo autobus zastane, všimnem si dve prenikavé oči za okienkom.
Také výrazné, že sa im nedá odolať, musím sa pozerať.
Nastupujem a sadnem si cez uličku oproti.
Pozriem sa smerom k tým očiam a ony sa pozrú smerom mojím.
Uhnem, ale až po sekunde, tú nekonečnú jednu sekundu musím vydržať.
Hráme sa hru "Kto z koho".
Kto sa prvý pozrie, kto prvý uhne, kto vydrží dlhšie...
Raz ja, raz on, potom ja, a potom on.
Tvárim sa, že pozerám, aká zastávka nasleduje, hoci idem iba jednu.
Cítim tie oči na sebe.
A on cíti tie moje, keď sa práve nepozerá.
Začínam sa usmievať, nedokážem to zastaviť.
Musím vystúpiť, aj keď sa mi tak nechce! Pozriem sa priamo a vidím, ako mi vravia, že on sa vezie ešte ďalej...

Tak kráčam popri autobuse, kým sa pomaly pohne
a tie oči sa naširoko smejú - tak isto, ako ja.

Zamával :)

O jednej ceste autobusom

Meniny má Silvester, ja sa na poslednú chvíľu rozhodujem ísť na novoročnú zábavu na Oravu.
Idem len na otočku, s kabelkou a zbalenými nohavičkami len na jednu noc.
Nastajlované vlasy plné trblietok, slávnostný mejkup a tešenie.
Na nový rok, na super zábavu, na kamarátov.
Za oknom vianočne sneží a čas iba tak, ako má, tiktakuje stále bližšie k polnoci.

Nasadám do MHDečky smer železničná stanica, keď šofér púšťa hudbu, ktorá mu
spríjemňuje posledný pracovný deň roku. Púšťa ju do reprákov na celý autobus.
Óó, aké krásne zlomenie zaužívaného stereotypu ticha, nevrlosti a ignorancie!
V tom nastupuje skupinka mladých ľudí vo veselej nálade. Keď zistia, že
počuť hudbu, nezdržia a začínajú všetci spievať.
Keď to šofér zbadá, ešte viac pridá na hlasitosti, na čo sa skupinka nadšene
roztlieska. Čistá radosť!

Nasleduje zastávka: Železničná stanica
a ja musím vystúpiť.
Takmer sa mi nechce, hoci mi na perách znejú tie milionkrát otrepané verše:

Nad Sázavou, nad Sázavou
občas vzpomene si člověk asi
na ty časy krásný,
kdy zpívali jsme
Brontosauri, Spirituál...

Obdiv

Na myšlienku dôležitosti obdivu vo vzťahu ma nedávno priviedla kamarátka pri našich (dôležitých) nočných rozoberaniach života. Vtedy sa to, samozrejme, točilo okolo chlapov, ale v skutočnosti to platí o všetkých mojich vzťahoch.

Uvedomila som si totiž, že pokiaľ osobu, s ktorou trávim svoj čas, nemám prečo obdivovať, postupne prestávam vyhľadávať kontakt s ňou. Stáva sa pre mňa nezaujímavá, otravuje ma, nemá ma kam posunúť.

Uff, asi to znie arogantne, že kto som ja, že takto hnusne posudzujem druhého. Nuž, úprimne odpovedané, z ekonomického hľadiska som egoista a ako každý jedinec vnímam subjektívne.

ALE! Obdivuhodní ľudia ma inšpirujú, vzbudzujú vo mne túžbu vyrovnať sa im, zaujímajú ma ich názory, pocity. Niekoho obdivujem pre jeho schopnosť rozprávať, niekoho pre schopnosť počúvať, ďalší úžasne píše. Niekto fakt dobre vyzerá (oooooooh), ďalší má skvelý zmysel pre humor, niekto má vízie a vie ich premieňať na realitu, niekto vie svet dokonale rozanalyzovať a ďalší má zas úžasný nadhľad. Niekto je správne drzý, iný kreatívny, niekto vždy nájde správne slová a niekto toho stihne trikrát viac ako obyčajný človek... Ak niekoho obdivujem, motivuje ma to chcieť ho ďalej a stále viac spoznávať. A to je vo vzťahu dobrá záruka.

Hovorí sa však, (aj ja s tým súhlasím), že medzi dvomi ľuďmi nie je jeden vzťah, ale vzťahy dva - môj voči tebe a tvoj voči mne. Uvedomujem si, že moja náklonnosť voči ľuďom, ktorí sú sú pre mňa zaujímaví, tiež nemusí byť opätovaná.

Aj preto mi napríklad vždy robilo problém odpovedať na starú známu otázku: "Keby si mohla, s kým slávnym by si sa chcela osobne stretnúť?" Nikdy mi nikto neprišiel na um, hoci svet bol a je plný obdivuhodných ľudí. Chýba mi tam tá osobnosť vzťahu. Vždy sa mi tisla odpoveď "A načo?!"

A preto som šťastná, že mám okolo seba ľudí, ktorých poznám a obdivujem a môžem ich nazvať svojimi priateľmi, mojou rodinou.

Lebo potom to stojí za to!

Dušičky

Cintoríny vo mne naháňajú hrôzu. Čas tejto návštevy musím vždy pretrpieť. V tento deň navštívime veľa hrobov. Ľudí, ktorých som v živote nevidela a ani netusím, kto boli. Ľudí, ktorých som poznala, čím znovu a znovu otváram rany, oživujem spomienky (konečne) vytlačené do nevedomia, ľutujem, čo malo byť lepšie, ľutujem, čo už nikdy nebude...

Môj drahý otec pestuje v sebe, a snaží sa nainfikovať aj do mňa, veľmi veľkú úctu k predkom. "Kto si neváži predkov, nezaslúži si, aby si jeho vážili." Súhlasím, je to vznešený cit.
Ale vážiť si ich predsa môžem stále, nie len, keď všetci masovo obchádzajú hroby, zdobia ich ktorý pred ktorého a už večer si nepamatäjú, že cez deň ctili pamiatku. Hlavne, že si splnili povinnosť, lebo sa to tak robí, aby susedia nehovorili.
Ani druhý extrém sa mi nepáči. Chodiť tam roky každý deň, oplakávať, myslieť v minulosti, nežiť.

Mám jednu veľmi múdru známu. Je to staršia pani, už dávno na dôchodku. Životná múdrosť z nej len tak tryská, ja sa od nej zbožňujem učiť. Raz tak prišla k nám na kávu, boli sme doma s maminkou, bolo to už dávno. Priniesla kyticu kvetov. Len tak, nikto nemal sviatok. Mama ju odmietala, vraj si nezaslúži. Na to dostala láskavú odpoveď, ktorú si pamatám dodnes: "Ber a maj z nej radosť. Keď ti ju prinesiem na hrob, už ti bude na nič."

Aká veľká pravda!
O tomto by mal byť aj dnešný sviatok. Pripomínať, že všetci skôr či neskôr z tohto sveta odídeme, a preto by sme na seba nemali zabúdať, kým sme tu, kým sa máme, práve dnes a teraz.

...Tie kvety jej nosí aj teraz, ale ja viem, že z lásky, a preto z nich má radosť, aj keď už ich nemôže ovoňať...

"Si ako sínusoida!"

Povedala mi svojho času moja učiteľka biológie.

Krava!

Bolo to už strašne dávno, ale táto veta ma prenasleduje doteraz.

"Nikdy nedokážeš podávať konštantne dobrý výkon. Chvíľu áno, potom ale zase skĺzneš ako sínusoida a to, čo robíš, je hlboko pod priemer. U mňa si taký slabší, priemerný človek."

Usúdila psychologicky z toho, že niektoré pozorovania z mikroskopu som mala zakreslené ceruzkou a niektoré farebne...

Krava!

Odvtedy mám fóbiu, a nielen z goniometrie. Všetko, čo robím, hodnotím podľa toho, či je to ešte nad, a nie pod oblúčik. Či je to dosť dobré. Či na to mám. Či sa snažím dosť. Neviem, kto a ako určuje hranicu, ale každopádne ma tým trápi. O tú nevedomosť je to horšie.

Teraz sa napríklad necítim dobre.

Cítim sa tak "pod".

Mám z toho výčitky.

Ja predsa nie som priemerná, aby som si mohla dovoliť byť "pod".

Ako by všetko toto trápenie nestačilo, ja ani neviem, čo mi vlastne je...

Ako sa z toho vyhrabať? A ešte k tomu rýchlo? Byť opäť superžena,
veselá, ochotná, pre každého?

Príznaky sú vážne.

Som nepokojná,

už niekoľko dní sa nesmejem,

usmievam sa len cez slzy...

Skúsila som vypnúť mozog,

nepomohlo.

Hormóny držím na konštantnej úrovni,

nepomáha.

Skúsila som šport,

už ma bolí aj telo.

A miesto snov úniku mám len
nočné mory...

Mám strach.

Že nie som dosť dobrá. Dosť farebná. Len čiernobiela, pod drobnohľadom mikroskopu - priemerná...

Že sa neviem odraziť od dna a šplhať sa za vidinou dokonalosti.

To nepochopíš

Niekedy sa nestačím diviť, čo sa mi občas podarí vyviesť.
Tak napríklad dnes som poobede zaspala pred telkou.
Za normálnych okolností by to bol bežný jav nedeľného popoludnia. Ale na dnes som mala lístok do divadla, konkrétne na muzikál. Vydupala som si vstupenku na tretiu, nech nie je zabitý večer, dokonca som kvôli tomu lukratívnemu času odmietla doprovod na predstavenie o siedmej. Dala som za to päť stoviek, trepala sa so šiestimi taškami cez celé mesto, aby som to na poslednú chvíľu mohla zaplatiť, a potom zaspím pred telkou.
To fakt nepochopíš.
Asi tak, ako sa mi podarilo zmeškať lietadlo na Silvestra pred dvomi rokmi, keď som si v sobotu myslela, že je ešte len piatok. Štyri stovky tatam. Vtedy bohužiaľ doláčov.
To nevymysliš.

Ach jaj, škoda slov...

Brouk pytlík

Princíp "Brouk pytlík" mi vadí. V tomto neviem byť tolerantná, rešpektovať.

Všade bol, všetko videl, všetko vie a stále o tom rozpráva.

Vadí mi, keď ma niekto nepočúva, keď sa s ním rozprávam. Keď ma prerušuje a chrlí na mňa svoje dohady, že čo je môj problém. Že on to vie lepšie ako ja. Rovno mi dáva návrhy riešenia na problém, ktorý ani nemám. A samozrejme, že s tým, čo potrebujem, mi nepomôže.

Najhoršie na tom je, že niekedy sa takým ľuďom nedá vyhnúť.

A to je potom celé zle.

Pitný režim

"Nakúpime tam, vyjde nás to lacnejšie, nejdeme teraz strácať čas, už aj tak meškáme..."
Tak toto, vážení, toto bola najväčšia chyba, to sme podcenili situáciu.
Čechy sú totiž smutná krajina, veľmi smutná.
Oni fakt nemajú borovičku. Fakt nie! Čistý pruuuuser. Víkendovka bez bororo! Smutné :-(

Zato v miestnej krčmičke v kempe pri jazere sme si to parádne vynahradili s trinástkou. Teda trinástkami. To ste vedeli, že pena z piva sa dá fantasticky fúkať na súpera? To vám bola bitka, juchúúú.
Na druhý deň hovorím miestnemu spriaznenému strážcovi - aby reč nestála - "To sme si včera ale spravili hanbu, čo?"
A on, diplomat, nie že by povedal: "Aale né, vúúúbec néé," zato zahlásil: "To nevadí, to se zapomene..."
No comment, či čo.

Ale korunu tomu nasadila čašníčka v reštike. Celá naša banda, skupinovo nadšená zistením, že majú malinovku, sa rozhodla objednať si hneď veľkú. Citujem:
"Máte malinovku?"
"Jó, limču, máme."
"A akú máte príchuť?"
"Červenou!"

looool

Všetko naj...

...ďakujem :-)

Spravili ste mi veľkú, veľkú radosť!

Aj keď som neležala pod slnečníkom na pláži v Karibiku, neobskakoval ma zástup Mexikánov, nechladil miešaný nápoj, ani ma neovieval Johnny Depp, prežila som krásny deň, kedy mi úsmev nie a nie zliesť z pier.

Čisto čistá radosť :-)

(No, ale toho Johnnyho je trochu škoda... hehehe, hádam nabudúce :-D )

Šedo v duši

Dnes mi je ťažko na duši.
Sníval sa mi smutný sen.
Ráno ma zase špehovala
suseda - už sa ani nesnaží
byť nenápadná...

Sedím v šedom open-spejse.
Cez dymové sklá na oknách
ma infikuje šedé nebo depkou.

Zvoní šedý telefón,
vôbec sa neviem sústrediť
na hlas na druhom konci.
Počujem len svoju ozvenu
ozvenu ozvenu ozvenu...

P ako POHODA

"Ahoj, čo ty tu?"
"Rozhodol som sa to skúsiť."
"Akoto?"
"Aaale, dcéra mi už tri roky hovorí, aká je Pohoda super, tak som bol zvedavý. A veru, neľutujem!"

Tento krásny rozhovor dvoch starších pánov som zachytila, keď som prechádzala vstupnou bránou v piatok poobede – (konečne!!!) – na najočakávanejšiu udalosť môjho kultúrneho leta. Pohoda sa stala festivalom pre všetkých bez ohľadu na vek, národnosť, štýl, či záujmy, každý si mohol nájsť to svoje, a to je fantastické!
A ja som si toho môjho našla teda požehnane.

Hneď z príchodu som narazila na moju bandu v rade na bungee jumping, blááázni. Lietali jak pierka, vychrúmalo im chrbicu a vraj nebolo im všetko jedno, ale nedbám, aspoň som mohla nenápadne ukradnúť pivčo, ktoré pred skokom dostali asertívne zakázané ;-)


Toľkú záťaž trebalo rozchodiť, takže „party auto“ bolo zase v akcii – v ponuke mali teplú alebo teplejšiu „prechádzku lesom“, tak sme dali po tej teplej, hehe a mohli sme vyraziť žiť.

Absolútne najviac som sa tešila na Dana Bártu. Aké bolo moje sklamanie, keď som prišla pred stan narvatý na praskutie s nulovou výhliadkou dostať sa dnu. Kamoška to vzdala, ale pre mňa NIE neexistuje, tak som nastavila široké lakte a prebojovala sa až dopredu. Dan bol skvelýýý. Nálada v stane doslova vrela, keď sme spievali Živý a keď spustili Etniku et Nikolu, to už som tancovala s chlapíkom s obrovskými vlasmi a spolu sme sa bavili až do konca. Náádhera!

Zimomriavky sú presne to, čo mi behalo po krížoch, keď Martin Babjak spustil toreadora z Carmen – mojej úplne najobľúbenejšej opery vôbec. Tá energia, čo prúdila davom, bola úplne hmotná a skákala z dirigenta na orchester, z interpretov na nás, z nás na Miša Kaščáka a vo vzduchu bolo cítiť jednoducho radosť. Krásny zážitok. Hodný troch prídavkov, ktoré sme si vydupali.

Akonáhle spustila Ska–Pra Šupina prvé tóny, chytila ma skákačka a s rytmom o preteky som neprestala až do posledného potlesku. V kotli to vrelo a rovnako to roztočil Janko Kuric s Ventilom RG. To bola, vážení, zábava s veľkým Z!
Apropos, keď už som tu spomínala to perie, kamarát doniesol biele boaaaaaaa, ktoré zožalo maximálny úspech. Predstavte si hic jak sviňa a šyš obtočenú v pierkach ako sa tuc-tuc natriasa na Adamovi Beyerovi – heh, viem, že to stálo za tie fotky, rado sa stalo :-)
Rozhovor s neznámym mladým mužom (a jeho orangutanom) hovorí o priťahovaní pozornosti za všetko:
„Čo to máš, moja?“
„Boa“
„Volán?“
„Nie, boa.“
„Aha, volán.“
„B O A“
„No, veď volán. A čakáš na priateľa?“
... hehe, stalo sa v romantickom prítmí toi-toiek :-D

K veľmi silným zážitkom jednoznačne patrí premietanie filmu Soulský vlak vyslobodenia (Soul train) v kinostane Človek v ohrození. Ide o dokument o utečencoch zo Severnej Kórey, ktorí v snahe zachrániť si život utekajú z krajiny. Tým svoj život riskujú a často sa stáva, že oň prídu, že sú mučení. V 21. storočí... Slzy mi tiekli jak hrachy.

Našťastie ma opäť rozveselili etno kapelky ako argentínske Bajofondo a Amandou et Mariam z Mali. Čistá radosť! Janka Kirchner zažiarila s novým albumom Shine a bodkovanými šatočkami rovnako ako červené slnko nad Karpatami. Skvelým budíčkom určite bola Husľovačka v sobotu ráno. Veľká muzika na malom priestore. Príbeh za súťažiacimi skupinami folkloristov a cigánskej muzičky bol vtipný, veselý a hlavne nápaditý. Pre mňa to bolo veľké plus, ktoré ma pozitívne naladilo na celý deň. Kvitujem.

Headlinerov sme absolvovali po vzájomnej dohode systémom 2+1. Dve pesničky štandardne, plus jedna, či presvedčia. The Hives nás odpudili arogantnými výrokmi, ktoré nás nie a nie chytiť za srdce, ale Basement Jaxx presvedčili už lepšie. Na Air sme sa tešili najviac, bohužiaľ, ich vystúpenie nám proste nebolo súdené. Kto určite nesklamal, bol Erik Truffaz. Jeho elektrojazzové trúbky sa niesli ďaleko za stan a len tak zľahka ma unášali z tohto sveta na vlnách fantázie. Program bol proste skvelý, a to tu ešte neopisujem všetko.

Nedá mi ešte jedna perla za zbytok – Orange stage už tradične nemohol spraviť lepšie, ako dať moderátorský mikrofón Braňovi Jobusovi – frontmanovi niekoľkých svojráznych kapiel z Vrbového. Spolu s predsedom, húpacím konom skromne sediacim pred pódiom – zaslúži si potlesk – Vrbovskí víťazi rozvibrovali naše bránice, keď vytiahli tradičné nástroje vyrobené z "hajzlových trubiek" a spustili megahit Hroch Karol na bicykli uháňa. LoL!!! Čistá "detská" drzosť, presne ako to mám rada :)

Pohoda bola ale hlavne o pohode. Len tak sa stretnúť s kamarátmi, vyvaliť sa do trávy v tieni, popíjať pivko a ničím, ale vôbec ničím sa netrápiť. Potiť sa na slnku, očumovať opálené telá, jašiť sa v prúde vody z hasičských áut, smiať sa, jesť samé nezdravosti, cítiť sa ako doma. Byť pre bytie tu a teraz.

Som smutná. Smutná z toho, že teraz musím rok čakať. Svoj život už nesumarizujem od nového roku do Silvestra, ale od Pohody do Pohody a dúfam, že tento rok, čo mám pred sebou, bude rovnako úžasný, ako ten minulý a vo veľkom štýle opäť vyvrcholí na POHODE!

Nič nie je lepšie

Nič nie je lepšie
ako vypadnúť z mesta
opájať sa vôňou a zvukom vidieku
zobúdzať sa na spev kohúta
sadnúť si pod slnečník
vyložiť nohy na prevrátené vedro
zahryznúť do čerstvej broskyne
na dúšok zhltnúť Bláznivý život Bukowského
a k tomu si otvoriť fľašu vychladeného piva.

Nič nie je lepšie ako
vypadnúť z mesta

Postreh z denníka

Dnes sa mi začal posledný týždeň v mojej terajšej práci.
Od pondelka začínam na novom mieste. Budem robiť úplne niečo iné, v inom sektore, v inom jazyku, z mini firmy idem do mega firmy...

Rozmýšľam, či by som aj nemala byť v strese?!

No čo už, keď ja to nejako neviem...

Život je zmena

alebo kto druhému jamu kope, sám do nej padá...

Nedávno som sa strašne smiala kamarátovi, keď mi svoj extra krátky účes vysvetlil ako výsledok jazykovej bariéry v anglickom holičstve.

Áno, tušíte správne.

Moje fotky odteraz asi tak na pol roka podliehajú stopercentnej cenzúre a keď ma náhodou stretnete na ulici, tak nepľujte, ja fakt nie som Anna M. B.

PS: A ty sa nesmej!

Zápcha v Starom meste

Tí, ktorí pracujú v centre hlavného mesta, iste vedia, o čom hovorím.

Dostať sa ráno pred deviatou do práce je boj "kto z koho" medzi človekom a kvantom áut všetkých možných veľkostí, tvarov a ton. Každý sa nazdáva, že má prednosť, a tak sa neraz stáva, že počas 10 minút, čo prejdem od Michalskej brány po Hviezdoslavovo námestie (skutočne, často to trvá aj dlhšie!),
* vypočujem si širokú peprnú slovnú zásobu ľúbozvučnej slovenčiny ala štvrtá cenová
* x-krát si vydýchnem, že "uff, to bolo o chlp, skoro ma prešiel"

* y-krát zakopnem na nekvalitnej, rozpadajúcej sa dlažbe, na opravu ktorej nie sú peniaze

* z-krát zostanem stáť v zápche - doobeda kvôli hustej premávke áut, poobede kvôli hustej premávke fotiacich turistov a červených vláčikov.

Dnes začína T-Com Fiesta

Už o pár hodín sa rozbehne letné čoro-moro v meste, a to si predsa nejdeme nechať ujsť.

Zvlášť po osobnej pozvánke na úvodný aperitívik v "party aute" - no nekúp to!

Sambaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa ;-)

Príďte k nám!

Čo máte vy práve teraz v chladničke?
Trošku zeleninky, nejaké jogurty, mlieko, zvyšky nedeľného obedu?

To my teda nie!
80% našej chladničky zaberajú alkoholické produkty.
Alkohol všetkých možných koncentrácií, chutí, vôní, tvarov.
Nejako sa nám to tam nasyslilo, nechápem, že ako. Asi samo...

Kto to má ale teraz všetko vypiť?!

c c c

Z hĺbky duše

Lara Fabian - Je t'aime

Relatívno

šyš: Neznášam ľudí, čo sa berú moc vážne, napríklad ako "tá osoba".
cat: No, hej, tiež sa mi zdá divná...
šyš: Hm, ale to asi nemôžes celkom objektívne posúdiť, lebo som ti zatiaľ sprostredkovala len moje subjektívne pocity.
cat: Aha, hej, to je pravda, z tohto aspektu som o tom ešte neuvažovala. Ale vlastne, ja som "ju" tiež spoznala, a teda je v tom aj trochu objektívna.

šyš: Myslíš objektívneho subjektívna?

lol

Od deviatich k piatim

Dnes mi ide, len čo je pravda!

Ráno som zaspala. Miesto o siedmej som sa zobudila o deviatej. Ako napotvoru som si nevšimla, že mám vypnutý budík a ako na potvoru akurát dnes išla spolubývajúca zavčasu ráno na služobku, tak ma nemohla zobudiť. No, nespalo sa mi zle...

Ručičky teplomeru ohlasovali pekných 30 stupňov nad nulou stupnice pána Celzia, tak som sa inštikntívne nahodila do kraťasov a tielka. Toto nosím úplne najradšej a úplne najviac často. Spokojne si vykračujem do práce, ešte nemyslím na to, čo všetko treba dnes spraviť, keď mi volá šéf, či som nezabudla na stretnutie s pani papaláškou z nemenovanej banky. Uuuuuuupsie. No, zabudla, minimálne vtedy, keď som sa obliekala.

A dala mi to vyžrať. Premerala si ma pomalým pohľadom od hlavy po päty a späť a ostentatívne mi dnes nepodala ruku. Ospravedlnila som sa. Vraj mám veľa behačiek a neplánovala som stretnutie s ňou. Na odľahčenie ťažkého vzduchu cestou z vrátnice do jej kancelárie na konci open space oddelenia (btw. vrátnik ma pôvodne ani nechcel pustiť hore...) som položartom povedala, že snáď jej nespravím veľkú hanbu, keď pôjdem za ňou. Na to mi venovala krátky pohľad a pohŕdavo odvrkla: "Sebe!" No, málo chýbalo, aby som sa nepousmiala. Ja už to nejak prežijem... No, trapas to bol...

Ako by to ale nestačilo, išla som stade pekne na poštu. Pred zatvorenými dverami post-shopu sa začínal robiť menší rad čakajúcich na koniec obedňajšej prestávky, keď tam prišiel pán v podozrivo pokročilom veku, premeral si ma od hlavy po päty a s nejakou čudnou iskrou v oku povedal: "Krásna!"

Už už som to chcela brať ako kompliment ala satisfakcia (kind of), keď v tom dodal: "Ako spartakiáda..." A bola som jasná.

Niečo asi nie je v poriadku.

?!?!

Silikóny

Športová predajňa:

šyš: Dobrý deň, potrebujem chrániče na korčule.
predavač: Dobrý, aké chcete?
šyš: Nejaké červené, hehe.
predavač: Heh, a čo do kvality?
šyš: Také nejaké priemerné, ani šmejdy, ani predraženú značku.
predavač: Máme také, také, také...

šyš skúša...

predavač: Ešte tu máme také špeciálne, kvalitné, so silikónovým vnútrom...
šyš: Uhm, asi ešte najprv vyskúšam tieto a tieto.

šyš skúša
šyš ale nič nepasuje
šyš sa nič nepáči
šyš je sklamaná a otrávená (neznáša nakupovanie)

šyš: Viete čo, na dnes toho mám dosť.
predavač: No, ako chcete.
šyš: Však keby dačo, tak ešte prídem skúsiť tie silikóny...

predavač: Ehm, noo... "blush"

šyš je krava, hehe, trepe :-D

Orava - Liptov - Kysuce tripííík

alias adrenaľín jak sviňa!
Woahahaaa!

Pôvodný plán bol takýto. Ukecala som kamoša, aby sme šli do nového ekoskanzenu v Lietavskej Svinnej pri Žiline a keď už tam budeme, že môžeme skočiť na plte okolo Strečna. K tomuto nápadu sa pridali dve moje najdrahšie spolubývajúce.
V tom však kde sa vzala - tu sa vzala, skrsla v hlave niekoho myšlienka skočiť na Oravu, pozrieť kamošov stade. Do toho sa zaplietla kolaudácia prístavby ich hotela, a to teda že musíme prísť všetci v klasickej zostave plus nejakí noví (ako už býva zvykom, každý raz je niekto nový).
A tak nás miesto dvoch, štyroch bolo hneď dvanásť a z výletu sa stal úžasný víkend.
Kamoš hostiteľ nezaháľal a pripravil najsam geniálny program. Here we go!
V piatok sme vyrazili z Blavy, v motore vyguľovali novozélandských Solaa s hosťujúcou "Zdenkou Prednou" a krásne pomaly si to šinuli cez Senec a Trnavu, keďže diaľnica bola upchatá niekoľkými búračkami. Do Oravskej Lesnej sme dorazili niečo po ôsmej a pekne v dvoch radoch sme sa všetci navzájom zvítali - to je vždy prča, hehe, ako gratulácie na svadbe, ale čo už, keď sa máme tak radi :) Jediná smietka v oku tohto večera bola nešťastná nehoda kamoša z BB s priateľkou, ktorí nabúrali ich kiu sephiu, na ktorú teraz nemôžu zohnať náhradné diely, kua.
Takže, v piatok máme len mierny chill-outik, netreba to napínať. Papačka a kecačka. Vínko pri bare a decentné vylezenie na bydlo, kde pravidelne praktizujeme gruppen spánok ;-)

Sobota = krutý budíček už o poldeviatej. Kráľovsky sa naraňajkju a vyrážame (samozrejme s meškaním, klasika) do Námestova po Maľovaného, co je kamoš, ktorý nám robil vodcu toho dňa.
To je chlapík, ktorý pozná asi každého. A tak sa stalo, že sme cestou na Liptov narazili na jeho známeho, ktorý robí "výhliakové jazdy" na tanku. No nekúp to! Čím viac sme kričali, tým viac nás krútil, brzdil, pridával, šibol to cez rieku, bahno, stromy, všetko jedno... Akože dooosť dobré.

Tankisti sme

Náš hlavný cieľ bol ale jasný - jaskyňa pri Liptovskom Jáne. No, nie celkom legálne sme tam šli, aj nám trošku lepilo, ale v zmysle hesla všetci alebo nikto sme sebavedome vmašírovali do zákazu vjazdu v chránenej krajinnej oblasti - ja viem, dopichať nožom je nás málo. Samozrejme, že by to nebol ten správny adrenalín, keby nás nechytila Lesná správa. Zelený chlapík sa nám usmial do okienka, ktoré kamoš dooosť neochotne stiahol a už mlel: "Takže teraz sa legitimujem ja vám a potom vy mne. Ja som lesná správa..." Nebolo mi všetko jedno! Už som videla, že sme si dobre zarobili a možme to rovno otočiť domov. Keď na to vybehol z druhého motora Maľovaný a s kamennou tvárou hovorí strašne veľa slov v zmysle: "Ako dobre, že sme vás stretli. Ideme na chatu a zablúdili sme..." Čistá drzosť, ale fakt to ukecal. Nakázali nám to otočiť a nechali nás ísť. Všetci svätí stáli nad nami vtedy.
No, ale nie preto sme tam šli. Jaskyňu bolo trebalo opáčiť, dobrodružstvo začalo sľubne. Po rýchlom behu lesom a skývačkách za skalami sme stáli pred vchodom. Upsie - zaplaveným vchodom. Topia sa ľady z kopcov. Neboli by sme to však my, keby sa aj tak do tej jaskyne nevtrepeme. Voda odhadom 6 stupňov, najprv len po kolená. Potom úzke plazivky, blato, tma jak v rohu, preliezačky, dravá riava, ktorú sme museli preskákať po kameňoch, ktoré v nej ani neboli vidieť. Tak sa stalo, že mi ušla noha, zle som skocila a už som letela do vody... Keby ma nebol kamoš chytil a nevytiahol, neviem neviem, prúd bol riadne silný, LTT som to rozdýchala. Ale stálo to za to, omg, fakt to stálo za to!
Po dvoch hodinách sme stade vyliezli, mokrí a špinaví až za ušami - oficiálne sme boli loviť pstruhy :-D Prezliekli sme sa do suchého, ale jaksi nikto z nás nepočítal so zamočením až na nohavičky, tak sme si to pekne strihli na ostro, heh, aj to patrí k tomu.

Jaskyniari

Cestou späť sme ešte vyliezli na Havránok, kde je zrekonštruované keltské usadlisko a už sme boli takí hladní, že sme už aj mysleli haluškovo. Až budete v kraji, skočte do Koliby v Likave, doosť dobre tam varia, mňam.

Kelti sme

Po náročnom dni treba riadny relax, a tak sme privilegovane zašli do hotela ako prví vôbec oskúšať nový bazén a vírivku. Heaven :-) Cestou sme hodili po jednom bororo v miestnej krčme zvanej Riť a už sme sa tešili na domáci guľášik. Na to mrtvolky poodpadávali do postelí a my odvážnejší sme ešte strihli hororík na dobrú noc. Ale po takom náročnom dni sme sa tuším už ani nevedeli báť.

Na nedeľu sme mali v pláne Jánošíkove diery na Kysuciach, co je niečo podobné ako Suchá belá v Slovenskom raji. Kopec rebríkov a lávok okolo potoka predierajúceho sa pomedzi skaly. Krásna túra, ktorú sme trošku podcenili. My naivní sme mysleli, že za tri hoďky budeme doma a to sme sa tak akurát vyštverali hore, na Medzirozsutsie a už som sa pomaly lúčila s plánom ísť do toho ekoskanzenu. Potom sme zistili, že zliesť musíme tou istou cestou, ako sme šli hore a to už som sa lúčila aj s tými plťami... Ale nedbám, stálo to za to.

Janosikovia v dierach

Až sa nám nechcelo späť do Blavy, musíme si to zopáknuť. Nabudúce sa stretneme v Cígli ;-)

A za tento víkend ešte raz ďakujem, veď vy už viete, komu :)

StaSi