Zatvorené oči

Je pre mňa ťažké pripustiť si, čo cítim. Čo malo byť pre mojo dobro, bolo pre moje zlo...

Roky, keď bola mama chorá, vlastne celé moje dospievanie, som bola nútená

...tváriť sa normálne, akože nič sa nedeje

...zatvárať oči pred pravdou, lebo je krutá

...hrať, že je všetko v poriadku...

Ale niečo hrať navonok, presvedčivo - neustále - bez prestávky - roky, znamená najskôr sa o tom presvedčiť vnútorne.

Skutočné city išli stranou. Zo strachu.

Pred ešte väčším ublížením, bolesťou.

Pred priznaním, že nie som taká silná, ako sa zdám, ako chcem byť, ako sa očakáva, že vždy musím byť.

Pred priznaním, že to všetko bola pretvárka. Že to nie som ja, že neviem, kto vlastne som.

Pretvárka, ktorá sa tvárila pravdou, ale je len lžou.

Mojou lžou mne do očí.

A preto ich roky zatváram...

Sú to komáre, nik ich nemá rád...

Leto 2008 - Párty na Oslavu Bežného Dňa - u nás doma:
šyš: Čaaau, vitaj! Čo si dáš? Fernet, Redbul, Borovičku?


Leto 2009 - Párty na Oslavu Bežného Dňa - u nás doma:
šyš: Čaaau, vitaj! Čo si dáš? Fenistil, Repelent, Vietnamskú mastičku?

Nikdy nehovor!

Túto radu vám dávam ako dobrosrdečný dar. Všetko sa vám vráti ako bumerang!

Keď sa vám bude chcieť povedať niečo ako:

- Nikdy nebudem robiť účtovníctvo!

Tak na plusmínus sto percent presne to budete robiť. Ako jedna moja sestrenka.

Keď mi ona radila, že si mám dávať pozor na jazyk, tak som sa smiala.

- No jasnéééé! To sa móóóže stať len tebe.

Keď sa mi chcelo povedať:

- Never ever ešte dakedy robiť s Indami!

mala som si z toho jazyka radšej odkusnúť.

Takže:

- Welcome on board, my Indian teammembers!

a:

- Šéfe, potrebujem príplatok na psychiatra.

Alebo aspoň na marišku, ak sa nemám zblázniť.

Bacha, letí bumerang...

Trinásť koní - voľný preklad

Trinásť koní pláva v mori,
čakajú, kto zachráni ich.
Loď šla ku dnu, sú tam sami,
len voda všade vôkol nich.
Ľudí hliadky zachránili
- rýchlo všetkých dostať z člnov!
Prečo sa však nevrátili
späť po ich verných priateľov?

Trinásť koní pláva v mori,
netušiac, že zbytočné to je.
Stále rovnako sú hrdí,
to im však už na nič je.
Zopár v diaľke lipne k brvnu,
za chvíľu sú z dohľadu.
Čo na tom, tak či tak zomrú,
dnes nevyhnú sa osudu.

Desať koní pláva v mori.
V mori, čo je snáď len riekou.
Zvyknuté sú zabrať v boji,
toť len ďalší zo závodov.
Ilúzia útechou je,
avšak cieľ je v nedohľadne.
telo túži po úľave,
z nasadenia neubudne.
Noc temnie, no oni chcú žiť,
veď breh musí byť na dosah.
Keď však sily dochádzajú,
prenikne ich duše strach.

Sedem koní hynie v mori,
čakajú, kto zachráni ich.
Hľadieť späť sa neoplatí,
smrť odzadu dobieha ich.
Plačú, prosia o pomoc len,
aspoň o svetlo majáka.
Nepoznajú však správny smer,
to už zavládne panika.
Tak sa snažia, ešte kúsok -
nevzdajú sa vo vlnách!
Že by predsa? Blíži sa breh?
Bohužiaľ len v ich hlavách…

Tri posledné kone v mori
zomierajú, rvú o pomoc,
sú na konci so silami,
no počuje ich však len noc.
Zrodení sú pre víťazstvo!
Závodili vždy od srdca.
Mocne ako celé mužstvo
dnes bojovať chcú do konca.

Vyšlo slnko, ránu sláva
životu, jak je nádherný.
Jeden kôň sa nevzdal, pláva,
zdá sa byť už posledný.
Trinásty kôň vždy najlepší,
pyšný bol na slávy príchuť.
Teraz po domove túži,
chce si konečne oddýchnuť!
Telo bolí, hlava sníva:
Dievčatko ho chce osedlať,
"Dobrý chlapec," pošepká mu
a budú sa spolu hrať.

Trinásť koní pláva v mori,
skoro budú navždy preč.
Kým sa držia nad hladinou,
vždy ostáva jedna vec!
A tou je nádej, ktorá
nikdy nezomiera
nikdy nezomiera
nikdy nezomiera...

Originál: Alexander Rybak - 13 Horses

Break Point

Žijem aktívne.

Vyhľadávam stále nové dobrodružstvá, zážitky, dojmy, emócie.

Spájam ľudí a nechávam sa zapájať.

Komunikujem.

Cestujem.

Pomáham.
Mám prácu, ktorá stačí na moje účty, ktoré stačia na moje potreby.

Smejem sa a plačem.

Spím a nespím.

Plno, veľa, tu a teraz!

A potom - potom konfrontujem svoju pamäť.

...Pamätám si zlomok.

Zhrozím sa.

Načo žijem tento život, keď ho aj tak celý zabudnem??

Prečo áno, prečo nie

Už som to tu istotne spomínala. Tú teóriu o tom, že človek má dva motívy konania.

Túto myšlienku som si odniesla od bývalého šéfa z motivačných tréningov, čo sme pred rokmi robili.

Čas od času sa nejaká "jeho" pravda prederie z môjho zabudnutia na povrch a ja si znovu (konečne) uvedomím jej význam.

Tie motívy sú teda dva.

Prvý je zažiť niečo dobré, príjemné.

Druhý vyhnúť sa nejakej bolesti.

Kedysi to aj mňa prekvapilo, ale hybnou silou našich rozhodnutí, našich skutkov, je práve ten druhý. Človek je ochotný spraviť/obetovať veľmi veľa, aby nemusel niečo spraviť.

Práve sme dopozerali Fight club. Spomínate si ešte na ten film? Brad Pitt, chodiace sebavedomie/chutnučký ako vždy, hrá alter ego kancelárskej myši - človeku milión.

"Som tým, čím si ty vždy túžil byť. Vyzerám tak, ako chceš vyzerať ty. Milujem ženy, ako by si chcel sám. Robím všetko, čo by si ty chcel, ale na čo nemáš odvahu."

Každý máme svoju rovnováhu. Či už si ju definujeme zreteľne, alebo ju nechávame potajme viesť náš život s prižmúrenými očami. Každý túžime vykročiť aspoň na chvíľu z tohto zabehnutého stereotypu - kvôli tomu prvému motívu. Stereotyp nás bolí, chceme zažiť niečo niešo nové, niečo iné, niečo bláznivé, niečo kľudné...

Málokto to skutočne spraví. Nemáme odvahu vystúpiť von do neznáma, nechceme riskovať, že sa nebudeme môcť vrátiť, že to tam nebude lepšie, že sa sklameme. To by bolelo ďaleko viac. Natoľko, že nás to ochromí a my zostávame stáť.

Nič nezískame.

Nič nestratíme

Bojovať za niečo za každú cenu ľahko môže skončiť kolapsom, úplným zničením, ako v tom podprahovom filme.

Otázkou ostáva, čo keď nás začne bolieť nezažívanie.

Ale to už si musí každý vyriešiť sám.

Rozum ostáva stáť

Čriepok po čriepku sa utvrdzujem v odôvodnenosti môjho "predsudku" voči Indom.
Nemám náklonnosť voči tejto krajine a jej obyvateľom.
Mám na to kopec osobných dôvodov, s ktorými vás, nebojte sa, nejdem zaťažovať.

Ale čo je veľa, to je príliš.

India totižto plánuje vyslať do vesmíru vlastnú kozmickú loď s astronautmi.
Tak informoval dnes dennik SME v malej noticke prebranej zo spravodajstva BBC.
Vynaložia na to 2,5 mld dolárov (!!!), aby sa stali členmi elitného klubu (???)
a to tak, ze na týždeň pošlú dvoch vyvolených obletieť Zem.

A na uliciach im zatiaľ denne zomierajú haldy hladných, chorých a nevzdelaných.

Hold, smolík, elita je elita...

Asi bohužiaľ predsa platí nové populačné pravidlo:
Kde expanzii nezabránia prírodné katastrofy, tam zasiahne vláda.

Pozitívna reklama

Možno si zvyknete dávať novoročné predsavzatia a dodržať ich.

Možno si zvyknete dávať novoročné predsavzatia a nedodržať ich.

Možno si nezvyknete dávať novoročné predsavzatia, ale predsa máte chuť urobiť niečo dobré

- pre seba

- alebo pre druhých.

Taký malý tip, ako pomôcť ľuďom v núdzi, nájdete tu.

Malý, ale dôležitý!

Rozhorúčená

Platonicky sa zaľúbiť v mojom veku by bolo nepochopiteľné,

keby nebolo tohto!

Môj vianočný darček pre vás, holky ;-)

Blue

Keď mi je tak smutno, ako dnes, tak nevidím motiváciu na existenciu.

Zvláštne...

O komunikácii

Mozog je rozdelený na dve hemisféry.
Ako z dôveryhodných spamov neustále atakujúcich naše inboxy vieme, objem mužského mozgu je väčší, ale tie ženské polky (mozgu!) majú medzi sebou viac spojení.
To vraj spôsobuje, že muži myslia analytickejšie a viac absolútne, ženy sú emotívnejšie a vedia lavírovať „medzi riadkami“.

Muži ženám vyčítajú, že sa nevyjadrujú na rovinu.
Ženy mužom to, že si nevedia domyslieť ani do očí bijúce súvislosti.

Každý toho druhého vychováva tým svojim spôsobom, a očakáva, že ten druhý sa prispôsobí.
Neklamme sami seba.
Neprispôsobí.

A tak muži budú aj naďalej za bezohľadných.
A ženy za ...
...komplikované.

Ešte, že máme tie spamy, na ktorých autoritu sa vždy môžeme vyhovoriť.

Zákon schválnosti

Viete, čo je pomsta osudu?

Keď naj kamošky odídu domov v deň, keď na ne najviac potrebujete preliať sud emócií.
Obe naraz.

A viete, čo ešte?

Keď si presne v ten istý deň zabudnete v práci telefón, a tak im nemôžete ani zavolať.

Ain't no sunshine

Touto pesničkou ma totálne nakazil Luki ešte dakedy pred týždňom.
Usadila sa mi v hlave a za svet ju nemôžem stadiaľ dostať (že dík).
Niekedy vraj pomôže hodiť tú nákazlivosť na niekoho ďalšieho - tak som si vybrala vás všetkých ;-)

Nech žije krásny splín...

Pre dievčatá

Keď som bola malá, neviem, či som vôbec už chodila do školy, povedala som raz tak mame:
"Až budem veľká, tak vymyslím niečo nové, niečo dôležité." Pamätám si to ako dnes, sedela som pri okne v kuchyni na radiatore, (čo som zbožňovala a za čo ma otec vždy hrešil) a pozerala raz von oknom, raz na mamu, ako varí obed.
Z toho sa vykľula moja priama motivácia a navrhla som ako moj prvý geniálny vynález strúhanku z chleba. Nuž, narazila som hneď v tej chvíli, keď ma maminka schladila, že to už dávno niekto iný vymyslel, a že to nie je dobré. Toto prvé sklamanie umlčalo môjho tvorivého ducha asi tak do puberty.
V puberte mi štandardne došli krámy, ako sa to dievčatkám stáva, keď sa menia na ženy a dúfala som, že ma niekto predbehne vo vývoji "vynálezu minulého storočia", a to tampónu. Stalo sa, našťastie. A tak som došla na výšku, a tampáče sa stali bežnou výbavou. Konečne úľava, návrat k normálnemu životu, ak si odmyslíme hormonálne výkyvy, a do toho BUM! Nábeh na Syntróm toxického šoku, a ste zase na začiatku.

"Kurník, kedy už niekto vymyslí niečo, čo telu neškodí, neobmedzuje pri pohybe, neprodukuje horu odpadu, nech mám už konečne pokoj?!"

Už som prestávala dúfať, že toto môže byť skutočne pravda, dostupné aj mne. Dozvedela som sa o Mooncup-e len pred pár týždňami, ale rozhodnutie skúsiť ho som spravila už dávno predtým.
Konečne sa aj na náš trh dostal ekologický, ale hlavne život neobmedzujúci "pohárik", s ktorým v pohode môžeme zabudnúť na všetky starosti a žiť rovnako pohodlne ako mimo "našich dní".
Od prvej chvíle, ako som ho skúsila, už viem, že späť sa nebudem musieť vrátiť, a normálne som z toho šťastná.

Určite si samé zvádnete vygoogliť viac info, ak vás to zaujalo.
Tak už len pár výhod, ktoré som stihla na vlastnej koži (koži?) vyskúšať:
- vydrží 10 rokov, a hoci vyžaduje vstupnú investíciu, ktorá je zatiaľ vyššia ako jeho skutočná hodnota, je to nezanedbateľná úspora.
- ráno a večer v sprche vyprázdnim, umyjem a na celý deň môžem na krámy úplne zabudnúť, lebo ho nie je cítiť a je dostatočne veľký, aby na denný objem krvi stačil. Bez problémov sa to ale dá zvládnuť aj na toalete, ak by bolo treba.
- funguje na princípe podtlaku, takže nepreteká, ak nemáte extrémne silnú menštruáciu. Naučiť sa ten podtlak zrušiť rýchlo je otázka pár dní.
- je ďaleko menej nechutný ako tampáče, či vložky, lebo zabraňuje pristupu baktérií ku krvi, tá sa teda nerozkladá, nezapácha a nespôsobuje infekcie. Maximálne zhustne, nakoľko máme zdravú zrážanlivosť, čo je vlastne dobre. TSS nebol nikdy zaznamenaný.
- je vyrobený z lekárskeho silikónu, je teda zdraviu neškodný (nie ako tampóny z chemicky bielenej bavlny), a súčasne nevstrebáva prirodzenú vlhkosť sliznice, nevysušuje.
- zavádzanie a vyberanie nebolí, narozdiel od nie úplne nasatého tampónu.
- neobmedzuje pri akomkoľvek pohybe, pri športe, pri cestovaní, na stanovačke, pri spaní, ani pri nekonečnom sedení za kompom. (No dobre dobre, tak pri jednom obmedzuje, ale to sa dá oklamať, nie? ;-) )
- a je ekologický, redukuje hory a hory odpadu, ktorý po krámoch bohužiaľ ináč zostáva.

Ľutujem len jedno, a to, že nečítam lajfstajlové časopisy pre auparkové pipky, a teda som sa o Mooncup nedozvedela skôr.
Neviem neviem, či by som nemala začať, lebo tuším mi unikajú podstatné veci. (Kam sa hrabe Trend, či NY Times, hehe.)
Možno práve tam opätovne nájdem inšpiráciu na môj geniálny vynález ;-)

P.S. I Love You!

Film, pri ktorom sa nedá neplakať...
Muž, do ktorého sa nedá nezamilovať...

Ako sme otvorili sezónu

V sobotu sme zahájili PBL, čiže Pravé Bratislavské Leto. Bolo nádherné počasie, nedalo sa ostať doma, korčule samé od seba lomcovali skriňou a chceli sa dostať von.
Po miernych - dvadsať minút trvajúcich - organizačných nezhodách, keď sme sa čakali na opačných stranách tej istej budovy a nemali na seba telefón, sme sa konečne stretli a vyrazili smer hrádza.
Prvýkrát od minulého leta. To vzbudí rešpekt do takej miery, že aj chrániče nasadím, kdyby něco...
S vetrom v zádech, jedna radosť sme si to mastili k druhému bufetu,
elegantne z nôžky na nôžku,
bzum,
bzum,
jemne krútiac zadkom, presne tak, ako sa to má.
Slnko hrialo, zábava v plnom prúde, málo ľudí, no vyslovene pohoda.
Tmavé pivko na otočke, zopár vtipov, zážitkov, priateľských ohováračiek - znie to ako skvelý deň, však?

Áno!
Presne do tejto chvíle aj bol.
Áno!
Presne od tejto chvíle už nebude.

Akonáhle sme sa otočili na návrat, zamrzol nám úsmev v čiernej búrke, ktorá si to očividne namierila smerom k nám.
A tak sme začali boj s časom, kto bude pri aute skôr, my či tá krútňava?!

Ten fasa vietor v zádech sa rázom zmenil na sviňu vetrisko v protismere, makáš makáš jak idiot a prakticky stojíš.
Kamoš jakesapatří džentlas sa hrdinsky podujal rozrážať mi ho (ten vietor), akože v zákryte sa ľahšie ide.
To je už overená taktika. Ale!
Ale fuguje v tom prípade, že idete rovnakou rýchlosťou a viacmenej rovnakým rytmom.

Makám, div že si pľúca nevypľujem (vsuvka - začinam chápať, prečo majú pľúca a pľuť rovnaký základ slova! - koniec vsuvky), aby som ho dobehla a keď šťasná, že konečne som to dokázala, tak on pridá, že "už ma dobehla, asi brzím, pridám". A kolom dokola takto. Frustrácia.
Ale!
Sviňa krútňava bola predsa len rýchlejšia.
Dostihla nás tak v polke trápenia. A aby sme to nemali len s tým pre korčule úplne "ideálnym" dažďom, nasadila aj krúpy. Roztečený mejkap, vlasy jak ocikaná slama, mokrá až na nohavičky a ešte ani to pivo v bruchu zjavne nesadlo...
No jedna radosť, to vám poviem. Za každou zákrutou už som videla parkovisko a zakaždým som sa len sklamala, keď tam bola nová zákruta.
Najhoršie zo všetkého bolo sa zastaviť - vďaka tomu vetru celkom neplánovane - a potom sa opäť pohnúť...

Tri kiláky nám trvali pol hodinu.
Duša na jazyku.
Vnútrostehenné svaly som doteraz "nerozchodila".

Celé zle!

Ale tak hej, dám tomu ešte šancu.
PBL sa nevzdáva hneď v úvode, to sa žije na plno!
to be continued

Polámané šťastie

Zabila som pavúka, teda aspoň dúfam.
Správne na mestský spôsob som ho dnes povysávala.
Mali sme smolu, obaja, že sme boli v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste.
Resp. ja som bola na mieste správnom, ale on si to mal vybrať lepšie.
Moje tepláky sú posledným mnou akceptovateľným miestom, kde taký pavúk môže bývať.
Obzvlášť, ak je taký obrobský a chlpatý, ako tento.
Ledva prešiel vysávačovou hadicou.
A riadne hrkotal, ako sa mu nožiská lámali.
Snáď ho ten tlak dorazil, ináč mi ho je strašne ľúto.
Skutočne.
Našťastie som mu nestihla dať meno, ináč tie výčitky nerozdýcham.

Len dúfam, že som práve nezakríkla slovenské klišé, a teraz neprídem aj o ten zbytok šťastia, čo hádam ešte mám.

Beztak už sa cítim úplne vysatá.

Ako tento chudiak Filip...



Do kelu!!!

Ale Blaženka je fakt strašne fajn!

Tento post vám nebude dávať zmysel, na to upozorňujem hneď na úvod, aby ste na záver nehovorili, že som Vás nevarovala!

Tento post je o výlete do Prna, prudko neplánovanom, veľmi spontánnom, každopádne úžasne smiešnom.

Tento post je na tému "Ideme predsa pozrieť Blaženku".
Ona je totiž strašne fajn, zlatá baba, fakt hej!

Čo by človek nespravil pre dve igelitky hábov a jednu kávu, že áno.
A stačí, že ste FTMuškár, máte prehľad o koňoch pod kapotou a ste na palube tiež.
Niet nad spontánne nápady a spriaznené duše.

Takže to Prno.
Snobská štvrť na okraji, jeden nalepený na druhom, každý s mega plotom.

Vystúpime, chceme vidieť Blaženku.

Nechápeme, prečo nejde von.

Jeden je a druhý nie je gentleman.

Prudko pohŕdneme kasematmi v centre, podaktorí aj kamasutmi.
V nákupnom centre, ktoré by podľa nášho kalendára malo meniny na moje narodeniny, sme zapadli na presladenej a predraženej káve, ale hlavne, že mali parčíky so čvirikajúcimi trpaslíkmi. Desné, ale čo narobíte, keď akurát mali zraz.
A biele tenisky sú fakt otrasné, a nezáleží, či v nich bežíte funkčne alebo elegantne.
Vínny sklípek na starej ceste domov, akože fakt vychýrený, ale ináč mača.
Cez otvorené strešné okno prší dnu, ale na plné pecky znie Obsesion a spievame do telefónu prvej obeti, ktorá v nedeľu v noci zdvihla telefón.

Asociácie:
asociácie, asociácie, asociácie, asociácie, asociácie!
Donekonečna.
To sme sa toho dozvedeli.
Ešteže si to nepamatáme...
Po troch fľašiach červeného na troch a dvoch vodných fajkách sú rána pekne hnusné.

Poďme sa na to radšej prejsť.

Hlavne, že Blaženka je fakt strašne fajn baba.

Z očí do očí

Je sobota, pár minút po dvanástej na obed.
S vakom na chrbáte a obedom v ešuse nastupujem na autobus.
Vezie sa v ňom len pár ľudí.
Nečakane začalo pršať, tak z nás pomaly tečú kvapky a robia mokré chodníčky v uličkách medzi sedadlami.
Veziem sa do práce. Dnes idem iba výnimočne, vlastne prvýkrát vôbec. Ráno som stihla ísť korčuľovať, a tak mi tá predstava pracovného víkendu ani tak nevadí.
Mám dobrú náladu, usmievam sa, len tak, robím to tomu dažďu napriek.
Vystúpim na zastávke a čakám na prípoj. Našťastie v diaľke na zákrute už vidím, že sa jeden rúti. Super, dnes to ide ako po masle.
Zo zásady čakávam na posledné dvere. Asi preto, že u nás doma sa dá nastupovať len prednými.
Len čo autobus zastane, všimnem si dve prenikavé oči za okienkom.
Také výrazné, že sa im nedá odolať, musím sa pozerať.
Nastupujem a sadnem si cez uličku oproti.
Pozriem sa smerom k tým očiam a ony sa pozrú smerom mojím.
Uhnem, ale až po sekunde, tú nekonečnú jednu sekundu musím vydržať.
Hráme sa hru "Kto z koho".
Kto sa prvý pozrie, kto prvý uhne, kto vydrží dlhšie...
Raz ja, raz on, potom ja, a potom on.
Tvárim sa, že pozerám, aká zastávka nasleduje, hoci idem iba jednu.
Cítim tie oči na sebe.
A on cíti tie moje, keď sa práve nepozerá.
Začínam sa usmievať, nedokážem to zastaviť.
Musím vystúpiť, aj keď sa mi tak nechce! Pozriem sa priamo a vidím, ako mi vravia, že on sa vezie ešte ďalej...

Tak kráčam popri autobuse, kým sa pomaly pohne
a tie oči sa naširoko smejú - tak isto, ako ja.

Zamával :)

O jednej ceste autobusom

Meniny má Silvester, ja sa na poslednú chvíľu rozhodujem ísť na novoročnú zábavu na Oravu.
Idem len na otočku, s kabelkou a zbalenými nohavičkami len na jednu noc.
Nastajlované vlasy plné trblietok, slávnostný mejkup a tešenie.
Na nový rok, na super zábavu, na kamarátov.
Za oknom vianočne sneží a čas iba tak, ako má, tiktakuje stále bližšie k polnoci.

Nasadám do MHDečky smer železničná stanica, keď šofér púšťa hudbu, ktorá mu
spríjemňuje posledný pracovný deň roku. Púšťa ju do reprákov na celý autobus.
Óó, aké krásne zlomenie zaužívaného stereotypu ticha, nevrlosti a ignorancie!
V tom nastupuje skupinka mladých ľudí vo veselej nálade. Keď zistia, že
počuť hudbu, nezdržia a začínajú všetci spievať.
Keď to šofér zbadá, ešte viac pridá na hlasitosti, na čo sa skupinka nadšene
roztlieska. Čistá radosť!

Nasleduje zastávka: Železničná stanica
a ja musím vystúpiť.
Takmer sa mi nechce, hoci mi na perách znejú tie milionkrát otrepané verše:

Nad Sázavou, nad Sázavou
občas vzpomene si člověk asi
na ty časy krásný,
kdy zpívali jsme
Brontosauri, Spirituál...

Obdiv

Na myšlienku dôležitosti obdivu vo vzťahu ma nedávno priviedla kamarátka pri našich (dôležitých) nočných rozoberaniach života. Vtedy sa to, samozrejme, točilo okolo chlapov, ale v skutočnosti to platí o všetkých mojich vzťahoch.

Uvedomila som si totiž, že pokiaľ osobu, s ktorou trávim svoj čas, nemám prečo obdivovať, postupne prestávam vyhľadávať kontakt s ňou. Stáva sa pre mňa nezaujímavá, otravuje ma, nemá ma kam posunúť.

Uff, asi to znie arogantne, že kto som ja, že takto hnusne posudzujem druhého. Nuž, úprimne odpovedané, z ekonomického hľadiska som egoista a ako každý jedinec vnímam subjektívne.

ALE! Obdivuhodní ľudia ma inšpirujú, vzbudzujú vo mne túžbu vyrovnať sa im, zaujímajú ma ich názory, pocity. Niekoho obdivujem pre jeho schopnosť rozprávať, niekoho pre schopnosť počúvať, ďalší úžasne píše. Niekto fakt dobre vyzerá (oooooooh), ďalší má skvelý zmysel pre humor, niekto má vízie a vie ich premieňať na realitu, niekto vie svet dokonale rozanalyzovať a ďalší má zas úžasný nadhľad. Niekto je správne drzý, iný kreatívny, niekto vždy nájde správne slová a niekto toho stihne trikrát viac ako obyčajný človek... Ak niekoho obdivujem, motivuje ma to chcieť ho ďalej a stále viac spoznávať. A to je vo vzťahu dobrá záruka.

Hovorí sa však, (aj ja s tým súhlasím), že medzi dvomi ľuďmi nie je jeden vzťah, ale vzťahy dva - môj voči tebe a tvoj voči mne. Uvedomujem si, že moja náklonnosť voči ľuďom, ktorí sú sú pre mňa zaujímaví, tiež nemusí byť opätovaná.

Aj preto mi napríklad vždy robilo problém odpovedať na starú známu otázku: "Keby si mohla, s kým slávnym by si sa chcela osobne stretnúť?" Nikdy mi nikto neprišiel na um, hoci svet bol a je plný obdivuhodných ľudí. Chýba mi tam tá osobnosť vzťahu. Vždy sa mi tisla odpoveď "A načo?!"

A preto som šťastná, že mám okolo seba ľudí, ktorých poznám a obdivujem a môžem ich nazvať svojimi priateľmi, mojou rodinou.

Lebo potom to stojí za to!

Dušičky

Cintoríny vo mne naháňajú hrôzu. Čas tejto návštevy musím vždy pretrpieť. V tento deň navštívime veľa hrobov. Ľudí, ktorých som v živote nevidela a ani netusím, kto boli. Ľudí, ktorých som poznala, čím znovu a znovu otváram rany, oživujem spomienky (konečne) vytlačené do nevedomia, ľutujem, čo malo byť lepšie, ľutujem, čo už nikdy nebude...

Môj drahý otec pestuje v sebe, a snaží sa nainfikovať aj do mňa, veľmi veľkú úctu k predkom. "Kto si neváži predkov, nezaslúži si, aby si jeho vážili." Súhlasím, je to vznešený cit.
Ale vážiť si ich predsa môžem stále, nie len, keď všetci masovo obchádzajú hroby, zdobia ich ktorý pred ktorého a už večer si nepamatäjú, že cez deň ctili pamiatku. Hlavne, že si splnili povinnosť, lebo sa to tak robí, aby susedia nehovorili.
Ani druhý extrém sa mi nepáči. Chodiť tam roky každý deň, oplakávať, myslieť v minulosti, nežiť.

Mám jednu veľmi múdru známu. Je to staršia pani, už dávno na dôchodku. Životná múdrosť z nej len tak tryská, ja sa od nej zbožňujem učiť. Raz tak prišla k nám na kávu, boli sme doma s maminkou, bolo to už dávno. Priniesla kyticu kvetov. Len tak, nikto nemal sviatok. Mama ju odmietala, vraj si nezaslúži. Na to dostala láskavú odpoveď, ktorú si pamatám dodnes: "Ber a maj z nej radosť. Keď ti ju prinesiem na hrob, už ti bude na nič."

Aká veľká pravda!
O tomto by mal byť aj dnešný sviatok. Pripomínať, že všetci skôr či neskôr z tohto sveta odídeme, a preto by sme na seba nemali zabúdať, kým sme tu, kým sa máme, práve dnes a teraz.

...Tie kvety jej nosí aj teraz, ale ja viem, že z lásky, a preto z nich má radosť, aj keď už ich nemôže ovoňať...

"Si ako sínusoida!"

Povedala mi svojho času moja učiteľka biológie.

Krava!

Bolo to už strašne dávno, ale táto veta ma prenasleduje doteraz.

"Nikdy nedokážeš podávať konštantne dobrý výkon. Chvíľu áno, potom ale zase skĺzneš ako sínusoida a to, čo robíš, je hlboko pod priemer. U mňa si taký slabší, priemerný človek."

Usúdila psychologicky z toho, že niektoré pozorovania z mikroskopu som mala zakreslené ceruzkou a niektoré farebne...

Krava!

Odvtedy mám fóbiu, a nielen z goniometrie. Všetko, čo robím, hodnotím podľa toho, či je to ešte nad, a nie pod oblúčik. Či je to dosť dobré. Či na to mám. Či sa snažím dosť. Neviem, kto a ako určuje hranicu, ale každopádne ma tým trápi. O tú nevedomosť je to horšie.

Teraz sa napríklad necítim dobre.

Cítim sa tak "pod".

Mám z toho výčitky.

Ja predsa nie som priemerná, aby som si mohla dovoliť byť "pod".

Ako by všetko toto trápenie nestačilo, ja ani neviem, čo mi vlastne je...

Ako sa z toho vyhrabať? A ešte k tomu rýchlo? Byť opäť superžena,
veselá, ochotná, pre každého?

Príznaky sú vážne.

Som nepokojná,

už niekoľko dní sa nesmejem,

usmievam sa len cez slzy...

Skúsila som vypnúť mozog,

nepomohlo.

Hormóny držím na konštantnej úrovni,

nepomáha.

Skúsila som šport,

už ma bolí aj telo.

A miesto snov úniku mám len
nočné mory...

Mám strach.

Že nie som dosť dobrá. Dosť farebná. Len čiernobiela, pod drobnohľadom mikroskopu - priemerná...

Že sa neviem odraziť od dna a šplhať sa za vidinou dokonalosti.

To nepochopíš

Niekedy sa nestačím diviť, čo sa mi občas podarí vyviesť.
Tak napríklad dnes som poobede zaspala pred telkou.
Za normálnych okolností by to bol bežný jav nedeľného popoludnia. Ale na dnes som mala lístok do divadla, konkrétne na muzikál. Vydupala som si vstupenku na tretiu, nech nie je zabitý večer, dokonca som kvôli tomu lukratívnemu času odmietla doprovod na predstavenie o siedmej. Dala som za to päť stoviek, trepala sa so šiestimi taškami cez celé mesto, aby som to na poslednú chvíľu mohla zaplatiť, a potom zaspím pred telkou.
To fakt nepochopíš.
Asi tak, ako sa mi podarilo zmeškať lietadlo na Silvestra pred dvomi rokmi, keď som si v sobotu myslela, že je ešte len piatok. Štyri stovky tatam. Vtedy bohužiaľ doláčov.
To nevymysliš.

Ach jaj, škoda slov...

Brouk pytlík

Princíp "Brouk pytlík" mi vadí. V tomto neviem byť tolerantná, rešpektovať.

Všade bol, všetko videl, všetko vie a stále o tom rozpráva.

Vadí mi, keď ma niekto nepočúva, keď sa s ním rozprávam. Keď ma prerušuje a chrlí na mňa svoje dohady, že čo je môj problém. Že on to vie lepšie ako ja. Rovno mi dáva návrhy riešenia na problém, ktorý ani nemám. A samozrejme, že s tým, čo potrebujem, mi nepomôže.

Najhoršie na tom je, že niekedy sa takým ľuďom nedá vyhnúť.

A to je potom celé zle.

Pitný režim

"Nakúpime tam, vyjde nás to lacnejšie, nejdeme teraz strácať čas, už aj tak meškáme..."
Tak toto, vážení, toto bola najväčšia chyba, to sme podcenili situáciu.
Čechy sú totiž smutná krajina, veľmi smutná.
Oni fakt nemajú borovičku. Fakt nie! Čistý pruuuuser. Víkendovka bez bororo! Smutné :-(

Zato v miestnej krčmičke v kempe pri jazere sme si to parádne vynahradili s trinástkou. Teda trinástkami. To ste vedeli, že pena z piva sa dá fantasticky fúkať na súpera? To vám bola bitka, juchúúú.
Na druhý deň hovorím miestnemu spriaznenému strážcovi - aby reč nestála - "To sme si včera ale spravili hanbu, čo?"
A on, diplomat, nie že by povedal: "Aale né, vúúúbec néé," zato zahlásil: "To nevadí, to se zapomene..."
No comment, či čo.

Ale korunu tomu nasadila čašníčka v reštike. Celá naša banda, skupinovo nadšená zistením, že majú malinovku, sa rozhodla objednať si hneď veľkú. Citujem:
"Máte malinovku?"
"Jó, limču, máme."
"A akú máte príchuť?"
"Červenou!"

looool

Všetko naj...

...ďakujem :-)

Spravili ste mi veľkú, veľkú radosť!

Aj keď som neležala pod slnečníkom na pláži v Karibiku, neobskakoval ma zástup Mexikánov, nechladil miešaný nápoj, ani ma neovieval Johnny Depp, prežila som krásny deň, kedy mi úsmev nie a nie zliesť z pier.

Čisto čistá radosť :-)

(No, ale toho Johnnyho je trochu škoda... hehehe, hádam nabudúce :-D )

Šedo v duši

Dnes mi je ťažko na duši.
Sníval sa mi smutný sen.
Ráno ma zase špehovala
suseda - už sa ani nesnaží
byť nenápadná...

Sedím v šedom open-spejse.
Cez dymové sklá na oknách
ma infikuje šedé nebo depkou.

Zvoní šedý telefón,
vôbec sa neviem sústrediť
na hlas na druhom konci.
Počujem len svoju ozvenu
ozvenu ozvenu ozvenu...

P ako POHODA

"Ahoj, čo ty tu?"
"Rozhodol som sa to skúsiť."
"Akoto?"
"Aaale, dcéra mi už tri roky hovorí, aká je Pohoda super, tak som bol zvedavý. A veru, neľutujem!"

Tento krásny rozhovor dvoch starších pánov som zachytila, keď som prechádzala vstupnou bránou v piatok poobede – (konečne!!!) – na najočakávanejšiu udalosť môjho kultúrneho leta. Pohoda sa stala festivalom pre všetkých bez ohľadu na vek, národnosť, štýl, či záujmy, každý si mohol nájsť to svoje, a to je fantastické!
A ja som si toho môjho našla teda požehnane.

Hneď z príchodu som narazila na moju bandu v rade na bungee jumping, blááázni. Lietali jak pierka, vychrúmalo im chrbicu a vraj nebolo im všetko jedno, ale nedbám, aspoň som mohla nenápadne ukradnúť pivčo, ktoré pred skokom dostali asertívne zakázané ;-)


Toľkú záťaž trebalo rozchodiť, takže „party auto“ bolo zase v akcii – v ponuke mali teplú alebo teplejšiu „prechádzku lesom“, tak sme dali po tej teplej, hehe a mohli sme vyraziť žiť.

Absolútne najviac som sa tešila na Dana Bártu. Aké bolo moje sklamanie, keď som prišla pred stan narvatý na praskutie s nulovou výhliadkou dostať sa dnu. Kamoška to vzdala, ale pre mňa NIE neexistuje, tak som nastavila široké lakte a prebojovala sa až dopredu. Dan bol skvelýýý. Nálada v stane doslova vrela, keď sme spievali Živý a keď spustili Etniku et Nikolu, to už som tancovala s chlapíkom s obrovskými vlasmi a spolu sme sa bavili až do konca. Náádhera!

Zimomriavky sú presne to, čo mi behalo po krížoch, keď Martin Babjak spustil toreadora z Carmen – mojej úplne najobľúbenejšej opery vôbec. Tá energia, čo prúdila davom, bola úplne hmotná a skákala z dirigenta na orchester, z interpretov na nás, z nás na Miša Kaščáka a vo vzduchu bolo cítiť jednoducho radosť. Krásny zážitok. Hodný troch prídavkov, ktoré sme si vydupali.

Akonáhle spustila Ska–Pra Šupina prvé tóny, chytila ma skákačka a s rytmom o preteky som neprestala až do posledného potlesku. V kotli to vrelo a rovnako to roztočil Janko Kuric s Ventilom RG. To bola, vážení, zábava s veľkým Z!
Apropos, keď už som tu spomínala to perie, kamarát doniesol biele boaaaaaaa, ktoré zožalo maximálny úspech. Predstavte si hic jak sviňa a šyš obtočenú v pierkach ako sa tuc-tuc natriasa na Adamovi Beyerovi – heh, viem, že to stálo za tie fotky, rado sa stalo :-)
Rozhovor s neznámym mladým mužom (a jeho orangutanom) hovorí o priťahovaní pozornosti za všetko:
„Čo to máš, moja?“
„Boa“
„Volán?“
„Nie, boa.“
„Aha, volán.“
„B O A“
„No, veď volán. A čakáš na priateľa?“
... hehe, stalo sa v romantickom prítmí toi-toiek :-D

K veľmi silným zážitkom jednoznačne patrí premietanie filmu Soulský vlak vyslobodenia (Soul train) v kinostane Človek v ohrození. Ide o dokument o utečencoch zo Severnej Kórey, ktorí v snahe zachrániť si život utekajú z krajiny. Tým svoj život riskujú a často sa stáva, že oň prídu, že sú mučení. V 21. storočí... Slzy mi tiekli jak hrachy.

Našťastie ma opäť rozveselili etno kapelky ako argentínske Bajofondo a Amandou et Mariam z Mali. Čistá radosť! Janka Kirchner zažiarila s novým albumom Shine a bodkovanými šatočkami rovnako ako červené slnko nad Karpatami. Skvelým budíčkom určite bola Husľovačka v sobotu ráno. Veľká muzika na malom priestore. Príbeh za súťažiacimi skupinami folkloristov a cigánskej muzičky bol vtipný, veselý a hlavne nápaditý. Pre mňa to bolo veľké plus, ktoré ma pozitívne naladilo na celý deň. Kvitujem.

Headlinerov sme absolvovali po vzájomnej dohode systémom 2+1. Dve pesničky štandardne, plus jedna, či presvedčia. The Hives nás odpudili arogantnými výrokmi, ktoré nás nie a nie chytiť za srdce, ale Basement Jaxx presvedčili už lepšie. Na Air sme sa tešili najviac, bohužiaľ, ich vystúpenie nám proste nebolo súdené. Kto určite nesklamal, bol Erik Truffaz. Jeho elektrojazzové trúbky sa niesli ďaleko za stan a len tak zľahka ma unášali z tohto sveta na vlnách fantázie. Program bol proste skvelý, a to tu ešte neopisujem všetko.

Nedá mi ešte jedna perla za zbytok – Orange stage už tradične nemohol spraviť lepšie, ako dať moderátorský mikrofón Braňovi Jobusovi – frontmanovi niekoľkých svojráznych kapiel z Vrbového. Spolu s predsedom, húpacím konom skromne sediacim pred pódiom – zaslúži si potlesk – Vrbovskí víťazi rozvibrovali naše bránice, keď vytiahli tradičné nástroje vyrobené z "hajzlových trubiek" a spustili megahit Hroch Karol na bicykli uháňa. LoL!!! Čistá "detská" drzosť, presne ako to mám rada :)

Pohoda bola ale hlavne o pohode. Len tak sa stretnúť s kamarátmi, vyvaliť sa do trávy v tieni, popíjať pivko a ničím, ale vôbec ničím sa netrápiť. Potiť sa na slnku, očumovať opálené telá, jašiť sa v prúde vody z hasičských áut, smiať sa, jesť samé nezdravosti, cítiť sa ako doma. Byť pre bytie tu a teraz.

Som smutná. Smutná z toho, že teraz musím rok čakať. Svoj život už nesumarizujem od nového roku do Silvestra, ale od Pohody do Pohody a dúfam, že tento rok, čo mám pred sebou, bude rovnako úžasný, ako ten minulý a vo veľkom štýle opäť vyvrcholí na POHODE!

Nič nie je lepšie

Nič nie je lepšie
ako vypadnúť z mesta
opájať sa vôňou a zvukom vidieku
zobúdzať sa na spev kohúta
sadnúť si pod slnečník
vyložiť nohy na prevrátené vedro
zahryznúť do čerstvej broskyne
na dúšok zhltnúť Bláznivý život Bukowského
a k tomu si otvoriť fľašu vychladeného piva.

Nič nie je lepšie ako
vypadnúť z mesta

Postreh z denníka

Dnes sa mi začal posledný týždeň v mojej terajšej práci.
Od pondelka začínam na novom mieste. Budem robiť úplne niečo iné, v inom sektore, v inom jazyku, z mini firmy idem do mega firmy...

Rozmýšľam, či by som aj nemala byť v strese?!

No čo už, keď ja to nejako neviem...

Život je zmena

alebo kto druhému jamu kope, sám do nej padá...

Nedávno som sa strašne smiala kamarátovi, keď mi svoj extra krátky účes vysvetlil ako výsledok jazykovej bariéry v anglickom holičstve.

Áno, tušíte správne.

Moje fotky odteraz asi tak na pol roka podliehajú stopercentnej cenzúre a keď ma náhodou stretnete na ulici, tak nepľujte, ja fakt nie som Anna M. B.

PS: A ty sa nesmej!

Zápcha v Starom meste

Tí, ktorí pracujú v centre hlavného mesta, iste vedia, o čom hovorím.

Dostať sa ráno pred deviatou do práce je boj "kto z koho" medzi človekom a kvantom áut všetkých možných veľkostí, tvarov a ton. Každý sa nazdáva, že má prednosť, a tak sa neraz stáva, že počas 10 minút, čo prejdem od Michalskej brány po Hviezdoslavovo námestie (skutočne, často to trvá aj dlhšie!),
* vypočujem si širokú peprnú slovnú zásobu ľúbozvučnej slovenčiny ala štvrtá cenová
* x-krát si vydýchnem, že "uff, to bolo o chlp, skoro ma prešiel"

* y-krát zakopnem na nekvalitnej, rozpadajúcej sa dlažbe, na opravu ktorej nie sú peniaze

* z-krát zostanem stáť v zápche - doobeda kvôli hustej premávke áut, poobede kvôli hustej premávke fotiacich turistov a červených vláčikov.

Dnes začína T-Com Fiesta

Už o pár hodín sa rozbehne letné čoro-moro v meste, a to si predsa nejdeme nechať ujsť.

Zvlášť po osobnej pozvánke na úvodný aperitívik v "party aute" - no nekúp to!

Sambaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa ;-)

Príďte k nám!

Čo máte vy práve teraz v chladničke?
Trošku zeleninky, nejaké jogurty, mlieko, zvyšky nedeľného obedu?

To my teda nie!
80% našej chladničky zaberajú alkoholické produkty.
Alkohol všetkých možných koncentrácií, chutí, vôní, tvarov.
Nejako sa nám to tam nasyslilo, nechápem, že ako. Asi samo...

Kto to má ale teraz všetko vypiť?!

c c c

Z hĺbky duše

Lara Fabian - Je t'aime

Relatívno

šyš: Neznášam ľudí, čo sa berú moc vážne, napríklad ako "tá osoba".
cat: No, hej, tiež sa mi zdá divná...
šyš: Hm, ale to asi nemôžes celkom objektívne posúdiť, lebo som ti zatiaľ sprostredkovala len moje subjektívne pocity.
cat: Aha, hej, to je pravda, z tohto aspektu som o tom ešte neuvažovala. Ale vlastne, ja som "ju" tiež spoznala, a teda je v tom aj trochu objektívna.

šyš: Myslíš objektívneho subjektívna?

lol

Od deviatich k piatim

Dnes mi ide, len čo je pravda!

Ráno som zaspala. Miesto o siedmej som sa zobudila o deviatej. Ako napotvoru som si nevšimla, že mám vypnutý budík a ako na potvoru akurát dnes išla spolubývajúca zavčasu ráno na služobku, tak ma nemohla zobudiť. No, nespalo sa mi zle...

Ručičky teplomeru ohlasovali pekných 30 stupňov nad nulou stupnice pána Celzia, tak som sa inštikntívne nahodila do kraťasov a tielka. Toto nosím úplne najradšej a úplne najviac často. Spokojne si vykračujem do práce, ešte nemyslím na to, čo všetko treba dnes spraviť, keď mi volá šéf, či som nezabudla na stretnutie s pani papaláškou z nemenovanej banky. Uuuuuuupsie. No, zabudla, minimálne vtedy, keď som sa obliekala.

A dala mi to vyžrať. Premerala si ma pomalým pohľadom od hlavy po päty a späť a ostentatívne mi dnes nepodala ruku. Ospravedlnila som sa. Vraj mám veľa behačiek a neplánovala som stretnutie s ňou. Na odľahčenie ťažkého vzduchu cestou z vrátnice do jej kancelárie na konci open space oddelenia (btw. vrátnik ma pôvodne ani nechcel pustiť hore...) som položartom povedala, že snáď jej nespravím veľkú hanbu, keď pôjdem za ňou. Na to mi venovala krátky pohľad a pohŕdavo odvrkla: "Sebe!" No, málo chýbalo, aby som sa nepousmiala. Ja už to nejak prežijem... No, trapas to bol...

Ako by to ale nestačilo, išla som stade pekne na poštu. Pred zatvorenými dverami post-shopu sa začínal robiť menší rad čakajúcich na koniec obedňajšej prestávky, keď tam prišiel pán v podozrivo pokročilom veku, premeral si ma od hlavy po päty a s nejakou čudnou iskrou v oku povedal: "Krásna!"

Už už som to chcela brať ako kompliment ala satisfakcia (kind of), keď v tom dodal: "Ako spartakiáda..." A bola som jasná.

Niečo asi nie je v poriadku.

?!?!

Silikóny

Športová predajňa:

šyš: Dobrý deň, potrebujem chrániče na korčule.
predavač: Dobrý, aké chcete?
šyš: Nejaké červené, hehe.
predavač: Heh, a čo do kvality?
šyš: Také nejaké priemerné, ani šmejdy, ani predraženú značku.
predavač: Máme také, také, také...

šyš skúša...

predavač: Ešte tu máme také špeciálne, kvalitné, so silikónovým vnútrom...
šyš: Uhm, asi ešte najprv vyskúšam tieto a tieto.

šyš skúša
šyš ale nič nepasuje
šyš sa nič nepáči
šyš je sklamaná a otrávená (neznáša nakupovanie)

šyš: Viete čo, na dnes toho mám dosť.
predavač: No, ako chcete.
šyš: Však keby dačo, tak ešte prídem skúsiť tie silikóny...

predavač: Ehm, noo... "blush"

šyš je krava, hehe, trepe :-D

Orava - Liptov - Kysuce tripííík

alias adrenaľín jak sviňa!
Woahahaaa!

Pôvodný plán bol takýto. Ukecala som kamoša, aby sme šli do nového ekoskanzenu v Lietavskej Svinnej pri Žiline a keď už tam budeme, že môžeme skočiť na plte okolo Strečna. K tomuto nápadu sa pridali dve moje najdrahšie spolubývajúce.
V tom však kde sa vzala - tu sa vzala, skrsla v hlave niekoho myšlienka skočiť na Oravu, pozrieť kamošov stade. Do toho sa zaplietla kolaudácia prístavby ich hotela, a to teda že musíme prísť všetci v klasickej zostave plus nejakí noví (ako už býva zvykom, každý raz je niekto nový).
A tak nás miesto dvoch, štyroch bolo hneď dvanásť a z výletu sa stal úžasný víkend.
Kamoš hostiteľ nezaháľal a pripravil najsam geniálny program. Here we go!
V piatok sme vyrazili z Blavy, v motore vyguľovali novozélandských Solaa s hosťujúcou "Zdenkou Prednou" a krásne pomaly si to šinuli cez Senec a Trnavu, keďže diaľnica bola upchatá niekoľkými búračkami. Do Oravskej Lesnej sme dorazili niečo po ôsmej a pekne v dvoch radoch sme sa všetci navzájom zvítali - to je vždy prča, hehe, ako gratulácie na svadbe, ale čo už, keď sa máme tak radi :) Jediná smietka v oku tohto večera bola nešťastná nehoda kamoša z BB s priateľkou, ktorí nabúrali ich kiu sephiu, na ktorú teraz nemôžu zohnať náhradné diely, kua.
Takže, v piatok máme len mierny chill-outik, netreba to napínať. Papačka a kecačka. Vínko pri bare a decentné vylezenie na bydlo, kde pravidelne praktizujeme gruppen spánok ;-)

Sobota = krutý budíček už o poldeviatej. Kráľovsky sa naraňajkju a vyrážame (samozrejme s meškaním, klasika) do Námestova po Maľovaného, co je kamoš, ktorý nám robil vodcu toho dňa.
To je chlapík, ktorý pozná asi každého. A tak sa stalo, že sme cestou na Liptov narazili na jeho známeho, ktorý robí "výhliakové jazdy" na tanku. No nekúp to! Čím viac sme kričali, tým viac nás krútil, brzdil, pridával, šibol to cez rieku, bahno, stromy, všetko jedno... Akože dooosť dobré.

Tankisti sme

Náš hlavný cieľ bol ale jasný - jaskyňa pri Liptovskom Jáne. No, nie celkom legálne sme tam šli, aj nám trošku lepilo, ale v zmysle hesla všetci alebo nikto sme sebavedome vmašírovali do zákazu vjazdu v chránenej krajinnej oblasti - ja viem, dopichať nožom je nás málo. Samozrejme, že by to nebol ten správny adrenalín, keby nás nechytila Lesná správa. Zelený chlapík sa nám usmial do okienka, ktoré kamoš dooosť neochotne stiahol a už mlel: "Takže teraz sa legitimujem ja vám a potom vy mne. Ja som lesná správa..." Nebolo mi všetko jedno! Už som videla, že sme si dobre zarobili a možme to rovno otočiť domov. Keď na to vybehol z druhého motora Maľovaný a s kamennou tvárou hovorí strašne veľa slov v zmysle: "Ako dobre, že sme vás stretli. Ideme na chatu a zablúdili sme..." Čistá drzosť, ale fakt to ukecal. Nakázali nám to otočiť a nechali nás ísť. Všetci svätí stáli nad nami vtedy.
No, ale nie preto sme tam šli. Jaskyňu bolo trebalo opáčiť, dobrodružstvo začalo sľubne. Po rýchlom behu lesom a skývačkách za skalami sme stáli pred vchodom. Upsie - zaplaveným vchodom. Topia sa ľady z kopcov. Neboli by sme to však my, keby sa aj tak do tej jaskyne nevtrepeme. Voda odhadom 6 stupňov, najprv len po kolená. Potom úzke plazivky, blato, tma jak v rohu, preliezačky, dravá riava, ktorú sme museli preskákať po kameňoch, ktoré v nej ani neboli vidieť. Tak sa stalo, že mi ušla noha, zle som skocila a už som letela do vody... Keby ma nebol kamoš chytil a nevytiahol, neviem neviem, prúd bol riadne silný, LTT som to rozdýchala. Ale stálo to za to, omg, fakt to stálo za to!
Po dvoch hodinách sme stade vyliezli, mokrí a špinaví až za ušami - oficiálne sme boli loviť pstruhy :-D Prezliekli sme sa do suchého, ale jaksi nikto z nás nepočítal so zamočením až na nohavičky, tak sme si to pekne strihli na ostro, heh, aj to patrí k tomu.

Jaskyniari

Cestou späť sme ešte vyliezli na Havránok, kde je zrekonštruované keltské usadlisko a už sme boli takí hladní, že sme už aj mysleli haluškovo. Až budete v kraji, skočte do Koliby v Likave, doosť dobre tam varia, mňam.

Kelti sme

Po náročnom dni treba riadny relax, a tak sme privilegovane zašli do hotela ako prví vôbec oskúšať nový bazén a vírivku. Heaven :-) Cestou sme hodili po jednom bororo v miestnej krčme zvanej Riť a už sme sa tešili na domáci guľášik. Na to mrtvolky poodpadávali do postelí a my odvážnejší sme ešte strihli hororík na dobrú noc. Ale po takom náročnom dni sme sa tuším už ani nevedeli báť.

Na nedeľu sme mali v pláne Jánošíkove diery na Kysuciach, co je niečo podobné ako Suchá belá v Slovenskom raji. Kopec rebríkov a lávok okolo potoka predierajúceho sa pomedzi skaly. Krásna túra, ktorú sme trošku podcenili. My naivní sme mysleli, že za tri hoďky budeme doma a to sme sa tak akurát vyštverali hore, na Medzirozsutsie a už som sa pomaly lúčila s plánom ísť do toho ekoskanzenu. Potom sme zistili, že zliesť musíme tou istou cestou, ako sme šli hore a to už som sa lúčila aj s tými plťami... Ale nedbám, stálo to za to.

Janosikovia v dierach

Až sa nám nechcelo späť do Blavy, musíme si to zopáknuť. Nabudúce sa stretneme v Cígli ;-)

A za tento víkend ešte raz ďakujem, veď vy už viete, komu :)

StaSi

Vy, čo neviete, čo StaSi je, ste šťastní. Žijete v demokracii.
Aj ja som šťastná, lebo som ich nikdy nezažila na vlastnej koži.
StaatsSicherheit, teda štátna bezpečnosť - obrovská mašinéria vo východnom Nemecku, ktorá mala pod palcom každého, kto si dovolil myslieť. A často tým palcom rozmliaždila nielen dotyčného, ale aj jeho rodinu, priateľov, či náhodilcov, ktorí (by) sa v konečnom dôsledku priznali aj k bombardovaniu pyramíd. Odporní vydierači pod hlavičkou štátu, za maskou socializmu, opojení mocou.

Mnohé veci vyšli po páde Berlínskeho múru na povrch. A mnoho ešte stále spí v šestnástich tisícoch vriec, v ktorých sú ručne na kúsočky roztrhané tony dokumentov, ktoré celé dni a noci museli úradníci po prevrate ničiť. Skartovačky neboli. Museli to spraviť, lebo sa báli. Báli sa, lebo mali prečo a vedeli to veľmi dobre. Ale tie vrecia sa dochovali a spravodlivosti musí byť učinené zadosť. Nemecká vláda vyčlenila milióny eur na spustenie počítačom riadeného projektu na kompletizáciu tých kúskov skladačky. Manuálne by to bolo nemožné, počítač by to mal mal dokázať za dva roky. Teším sa a verím európskemu právu, že sa k výsledkom nepostaví chrbtom.

Aby som už nikdy nemala tak živý sen ako včerajšej noci, keď ma prenasledovali, pred očami mi zabili niekoho blízkeho a všetci, ktorých som zúfalo prosila o pomoc, sa odomňa odvracali až kým som sa fyzicky vyčerpaná neprebrala na zachraňujúci budík.
Nevravím, že žijeme v ideálnom štáte, bez problémov, bez bulváru, bez predsudkov, ale máme slobodu slova, voľného pohybu a prístup k informáciám. Ako málo si to niekedy vieme vážiť.

Kedysi to bolo ináč. Ale našli sa aj odvážni, dobrí ľudia, ktorí prehliadli byrokratickú mašinériu aj napriek systematickému vymývaniu mozgov. A práve takému jednému je venovaný úžasný film Životy tých druhých z nemeckej produkčnej dielne. Ide v kinách, pozrite si, stojí za to. Minulosť máme na to, aby sme sa z nej poučili.

Cestujte bez strachu!

Myslím, že si môžem dovoliť hovoriť otvorene.
Vytáča ma poisťovňa Dôvera+
Okrem reklamnej kampane, ktorou sa snažili pretiahnuť k sebe nových poistencov "na balíček bonparov", táto nová, ktorú nedávno rozbehli, je už fakt niečo.

Dnes som výnimočne išla do práce električkou, kvôli vysokým opätkom. Na oknách, na schodoch, (ale hlavne v telke) sa dozvedám, že "nemám cestovať so strachom" a že Dôvera+ mi zabezpečí prednostnú kontrolu na mamografii (lebo ako všetci dobre vieme, každý máme raka v rodine a teda sa máme čoho báť).

To už ale poisťovňa nepovie, že nie na mamografické vyšetrenie sa čaká mesiace, ale na výsledky z tohto vyšetrenia, nakoľko na Slovensku je len pár ks doktorov, ktorí robia posudky zo snímkov.
Teraz hovorím konkrétnu skúsenosť mojej tety, ktorá sa na také vyšetrenie objednala. Vyšetrená bola hneď na druhý deň (a nie do 15 dní, ako mimochodom garantuje poisťovňa) a na výsledky si pekne krásne počkala dva mesiace. Dobré, však?

Každý (každá) sa máme čoho báť. A je super, že existuje poisťovňa, ktorá nám tento strach dokáže výhodne predať a my jej ešte budeme vďační.

Tak to ďakujem pekne.

Perlička na záver: Nedávno som čakala u lekára, keď vyšla sestrička a na celú chodbu informovala: "Pokiaľ ste z Dôvery, príďte až budúci mesiac, nemám na vás kvóty."

A dovtedy aj zgegnite, alebo choďte na mamo, tam vás vezmú do dvoch týždňov...

To bola cesta!

Ten vlak, na ktorý som na trenčianskej stanici čakala 40 minút, lebo po zmene MHD rozpisu na základe štúdie vyťaženosti vypracovanej so žilinskou uni mi nejde žiaden rozumný bus do mesta, stál asi pri každom stĺpe. Keď sme po polhodinovom meškaní zostali stáť na Vinohradoch - teda už takmer doma, ani som si nevšimla, že sa nehýbeme. Po ďalšej polhodine nám sprievodca oznámil, že v troleji nie je elektrika a teda že ak sa nám nechce čakať, kým to opravia, čo nie je isté, že kedy by bolo, radšej máme vystúpiť a ísť domov električkou. Teda pokiaľ to tu poznáme. Mala som jediné štastie, že to tu poznám a že som nešla vlakom o 15 minút neskorším, lebo by som zostala trčať niekde v poli pri Šenkviciach a to už by bol iný hardcore.

To ovšem zďaleka nie je všetko.
Po tom, ako mi ofučaná študentka uvoľnila miesto v miestenkovom vozni, si ku mne prisadol manželský pár, ktorý zaholdoval cibuli na obed! Hnus... Vagón bol super klimatizovaný, tak sa nedalo ani vyvetrať.

Vo vlaku vačšinu cesty nesvietilo svetlo, tak väčšinu cesty som mohla zabudnúť na ukojenie mojho tešenia sa na prečítanie .týždňov za posledný mesiac. Obávam sa, že som z toho zabažila.

A ako keby toho ešte nebolo dosť, v chodbičke pri mojom kupé zastala trojica ľudí, z ktorých svieža štyridsiatnička očividne patrila do čelade "brouk pytlík", skupiny "všade bol, všetko videl" a podskupiny "hlavne s pozitývnym prístupom a úsmevom na tvári", a tak som dve hodiny musela počúvať (lebo nedá sa nepočuť) neskutočné žvásty o širokej plejáde pseudo-problémov a geniálnych pytlíkovských riešení.

No des!

Note: Art print by Karen Gutowski

Inzerát

Kúpim od nadšeného zberateľa návod, ako:

pískať na prstoch
vyrobiť vlastnú gitaru
naprogramovať počítačový vírus
písať smiešne poviedky
hrať na fujare
šoférovať nákladný ťahač
režírovať film
robiť umelecké fotky
poskladať loďku vo fľaši
robiť extravagantné účesy

maľovať na telo

Odmena dohodou.

Heslo: Život naplno!

Milujem lietanie

Áno, je to tak.

Milujem nasávať atmosféru letísk, počuť hukot motorov, rozbiehať sa a odlepiť sa od zeme - ten úžasný moment prekonania gravitácie ma nadnáša nielen fyzicky.

Zvyknem počúvať pilota, keď nás víta na palube, pozerám na letušky, keď vysvetlujú, ako sa prípadne zachrániť a rozmýšľam, nám sa predsa nemôže nič stať, sme v rukách profesionálov, to sa stáva iba tým druhým. Letíme rýchlo a vysoko a máme jasný cieľ, vzrušujúce!

Nezvyknem sa trápiť nad problémami, kým nenastanú. Včera sa však vo mne niečo zlomilo.

V telke som narazila na britský dokument o problémoch spájajúcich sa s leteckou prepravou.

Neverila som vlastným očiam a ušiam - ono fakt aj v dnešnom anglofónnom svete exituje jazyková bariéra medzi pilotmi a dispečermi!

Ale viete, čo je najhoršie? Nie preto, že by jedni alebo druhí neovládali angličtinu. Ale preto, že sú národne hrdí a na komunikáciu jednoducho používajú svoj rodný jazyk. Teraz hovorím konkrétne o Francúzoch, ale rovnako sa správajú aj Španieli, Taliani, Gréci...

Oni totiž majú také zaužívané pravidlo, že s vlastnými lietadlami budú hovoriť v rodnom jazyku, s tými international však nemajú problém prejsť na angličtinu.

Tak sa stalo, že na letisku Charlesa de Gaulla v Paríži došlo k zrážke dvoch lietadiel, lebo dispečer spravil chybu a poslal dve lietadlá na tú istú runway a anglický pilot, ktorý tam nemal čo robiť, túto chybu nemohol odhaliť, lebo francúzsky dispečer hovoril s francúzskym lietadlom po francúzsky.

Boli škody na majetku aj na ľuďoch.

Tvrdo poučená nadnárodná letecká asociácia prikázala používať angličtinu na komunikáciu so všetkými lietadlami v snahe, aby sa podobný prípad neopakoval. A tu sa teraz nestačím čudovať - Francúzi to normálne odmietli rešpektovať z dôvodu ich národnej hrdosti - do ôsmich dní bolo toto nariadenie zrušené a medzinárodné parížske letisko v pohode ďalej "parle francais", čo denne spôsobuje stres pilotom zo zvyšku sveta, ktorí majú na starosti naše životy.

Tragickejšia udalosť sa ovšem stala v Indii, kde sa zrazilo kazašské a saudské lietadlo, pri čom zahynulo cez 350 ľudí, a to z dôvodu, že kazašský navigátor nevedel dostatočne po anglicky a klesol do inej výšky, ako mu kázal dispečer. Keď zistil svoju chybu, ostávalo im všetkým 18 sekúnd na reakciu - v tej rýchlosti nemali šancu. Dispečer nemal žiadnu možnosť vedieť, čo sa vo vzduchu deje, lebo jeho radar neukazoval výšku lietadla. Obhorené telá obsypali dedinu... Strašné.

Odvtedy aspon radary vybavili aj výškomermi - teda dúfajme, že všade.

Nejdem to viac rozpisovať, aj keď by bolo o čom. Kto má záujem, zistí si viac aj sám.

Ale aspoň vám/nám radím, vyberajme si leteckých prepravcov nielen podľa ceny, do hrdých európskych krajín lietajme miestnymi aerolinkami, veď čo ak práve ten náš pilot nebude vedieť napr. po grécky?!

Aby som s kľudom mohla milovať lietanie ďalej.

O rýchlych myšlienkach

Toto sa mi stalo. Prechádzala som sa jarným, slnkom zaliatym mestom, vnímala vône, radosť z bytia a spleť jazykov znejúcich centrom.
Keď mi do uška brnklo toto:

Chalan do telefónu: Ferko, a nechceš radšej našu domácu?

- odmlka telefónu -

šyš pre seba: slivovicu?

Chalan do telefónu po odmlke: polievku, zeleninkovú, mamina robila na obed...

No, zahanbila som sa.
Prasaťu sa len o kukurici sníva a hladnému o pive (ehm, o chlebe, sorry)... Či čo :)

Kam?

Nič mi nechýba, a predsa mám pocit,

že idem vybuchnúť na milión malých kúskov.

Nič mi nechýba, a predsa mi niečo chýba.

Nepríjemne, dlhodobo, vytrvalo

ma to škriabe dakde v mozgu,

ťaží na srdci a

pľúcam nedá voľne dýchať.

Niečo. Niečo. Niečo!

Chcem to, neviem čo.

Myslím, že tuším.

Tuším si to myslím.

Napínam sily,

svaly sa však nehýbu.

Mám veľa, chcem viac.

Nastavujem vysoké kritériá,

triedim odpad

tak dokonale,

až neostáva nič,

len ja sa stávam

odpadom

a nechcem si to pripustiť.

Dajte mi niekto facku!

Riadnu, nech to neľutujem.

Nech ma vysotí z koľají

na správnu cestu.

Anjelský scenár na dnes

Miesto: zapadnutý stánok schovaný medzi koľajami Nového Mesta
Cieľ: nemocnica na druhej strane trate
Aktéri: ja a pán stredných rokov s poldecákom v ruke
Akcia:

"Dobrý deň ujo. Dá sa tu niekde prejsť na druhú stranu?"

"Dá, dá, tam okolo tých vagónov, anjelik."

úsmev
úsmev

Predsudky hnusné hnusné

Almodóvar ústami jednej zo svojich šarmantných hrdiniek raz povedal, že každá žena je trochu lesba.
Ja som na vlastnej koži pocítila, aké to je, keď vás niekto odsúdi na základe svojej predstavy, prehnanej predstavivosti a navyše kvôli predsudkom, ktoré si na rozdiel od ich stierania poctivo buduje.
Prečítajte si teda story, ktorá je za tým a ktorá sa ma veľmi dotkla.
V sobotu večer sa moja párty skončila neplánovane skôr a tak čo s načatým večerom, ťahalo ma to ešte niekam vyraziť. Moja úžasná spolubývajúca ma pozvala na oslavu narodenín jej bývalého šéfa, kde malo byť kopec jej kolegov. Nenechala som sa dlho prehovárať, najmä, keď vytiahla argument, že jej kolegovia sú riadne hovadá na čele so šéfinom a že teda sa nemám obávať, lebo perfektne zapadnem. To znelo sľubne.
Moja úžasná kamoška sa už dávno zastrájala, že ma predstaví ako jej lesbickú priateľku, čomu som sa vôbec nebránila, veď sranda musí byť a koniec koncov - ľúbime sa. Tak aj bolo. Popodávala som si ruky s tými, na ktorých som dočiahla, šéfovi pogratulovala, objednala pivčo a usadili sme sa za vrch veľkým stolom. Odrazu som si všimla, že ľudia napravo odomňa sa uzavreli do vlastného kruhu a tí naľavo jak-by-dal. Keď som po dostatočnom preštudovaní výzoru všetkých zúčatsnených prerušila jeden rozhovor otázkou, o čom sa obvykle bavia, keď sa nebavia o práci (v nádeji, že tých tém, do ktorých sa môžem zapojiť, je predsa požehnane), kamoška pohotovo reagovala, že o sexe (veď o čom inom...). Na počudovanie zavládlo trápne ticho a skupinka sa radšej zdvihla tancovať. Tak sme s kamoškou šli tiež. Treba dodať, že nám to moc nešlo, lebo latino rytmy nejak nemáme v krvi a okrem toho ani jedna z nás nevie robiť chlapa :) Po hoďke som to vzdala, nech sa kamoška vyblázni sama a nemá ma na krku, necítila som sa tam dvakrát príjemne. Tento pocit som vtedy pripisovala tomu, že proste som tam cudzinec a oni majú uzavretú spoločnosť a okrem toho sú to finančníci :-D (heh, sorry darling)
Na druhý deň mi ale úžasná kamoška otvorila oči a dostala som vysvetlenie. Jej šéf, ktorý mal byť akože riadne hovado a veselá kopa v jednom a ktorý sa v ten večer na mňa ani nepozrel, to nevydržal a celý večer v sebe dusenú otázku jej pri odchode položil: šyš je šyš alebo šyš je TVOJA šyš?
Kamoška sa riadne rozosmiala so slovami: I got you! Na to sa jej dostalo odpovede, že je "silly cow" a že sa mu odľahlo.
Urazilo ma to. Nie je pre mňa problém predstaviť si, že by som skutočne bola jej lesbickou priateľkou, aj keď ani jedna z nás k tomu neinklinuje, ale úplne sa viem vcítiť do kože homosexuálov, ako sa musia cítiť, keď sú onálepkovaní ako menejcenní. Odsudzujem všetkých, čo sa nesnažia prekonať svoje predsudky, pokiaľ ich už majú, minimálne získaním maxima informácií, ak už nie priamym kontaktom.
Tak, som zvedavá, čoho sa ešte dočkám, až s kamoškou zahráme skutočnú lesbickú hru, ktorú sme vyvinuli ako taktiku na debilov...

Španielsko mojimi očami

Písal sa rok 2006, asi tak október. Bol presne ten deň, kedy máte chuť zo všetkým praštiť a niekam sa odstreliť, nakoľko vám od rána chodia správy so stále mizernejším obsahom.

A vtedy sa to stalo!

Takmer súčasne mi v inboxe pristáli dva emaily - jeden od Marekka s pozvánkou k nemu do Španielska a druhý od Sky Europe o lacných letenkách (týmto emailom rozbehli svoju veľkú akciovú show).

Takúto zhodu okolností neradno ignorovať. Hneď volám Edi - poďme do Španielska! Februaár to istí. Vraj zistí, či dostane voľno, lebo uzávierka... Ale šéfka dovolila. Tak volám šéfovi aj ja, v pohode.

Do dvoch hodín sme mali kúpené letenky a plán bol na svete. Jediný, koho sme sa zabudli spýtať, či je to OK, bol Marekk, ale ten je od prírody zaťažený na šialenosti a malý prešľap spôsobený naším plánom prepadnúť ho počas skúškového, nám odpustil.

A teraz už by sa patrilo aj o tom výlete. Tak v skratke, lebo všetko potrebné je zachytené v popiskoch pod fotkami.

Marekk išiel na semester do Sevilly. My sme tam šli na týždeň začiatkom februára a vystihli sme akurát obdobie pomarančov. Tie nezaštepené sú teda dosť hnusné, ale určite aj vy skúste, až tam budete, aby ste vedeli, že ako veľmi hnusné :-D. Sevillu sme pochodli skoro celú, videli sme asi osemstopäťsto kostolov, kostolíkov a kaplniek, z ktorých prevažná väčšina bola zamknutá. Samo, že sme nevynechali centrum s 3. najväčšou katedrálou sveta a zvonovou vežou Giraldou. Mimochodom, odtiaľto nás strážnici vyhodili, lebo sme skúšali odmontovať kovanie na jednej bráne (nepýtajte sa, že prečo), tak bolo aj trochu kriku a vzrúša. Pozreli sme si corridu, Alcazar (letné kráľovské sídlo), vonkajšie hradby, španielske námestie, kopec nádherných parkov, zašli sme na flamenco do baru a vôbec, úžasne sme si to užili.

Sevilla

Na víkend nás Marekk pozval k jeho kamošovi do Araceny, čo je asi 100 km severne od Sevilly, malé mestečko medzi horami. Stretlo sa nás tu asi 15 z rôznych kútov sveta a tu som zažila svoj najväčší kultúrny šok, keď sme od 18.30 do 22.34 čakali na Španielov, kým sa vychystajú na cestu. Skoro ma v tom aute porazilo, to teda fakt! Maňana style... Ale stálo to za to.

Aracena je nádherné mestečko poskladané z bielych domčekov rozsypaných pod hradom, ktorý hrdo tróni nad celou oblasťou. V meste vládla úplná pohoda sobotnej siesty a mne dokonale učarovala najkrajšia jaskyňa, akú som kedy videla. Vstup do nej bol po schodoch priamo z jedného domu v centre mestečka. Bola obrovská, nádherne zdobená, vápencová s jazierkami a stále živá. Prechádzala som sa tam s otvorenými ústami a mala som pocit, že sa zastavil čas a ocitla som sa v rozprávke s Fantaghiro...

Aracena

Z Araceny, z krásneho ranču s koníkmi uprostred olivových hájov, sme sa presunuli na sever, do Barcelony. Mesto krásne, dýcha históriou, priťahuje milióny turistov svojou jedinečnosťou. Z jednej strany more, pláže kúsok od mesta, z druhej strany hory a medzi tým malebná gotická štvrť či moderné časti širšieho centra.

My sme bývali kúsok od Rambly, promenády, ktorá kedysi bola korytom rieky a dnes je centrom umelcov, predavačov suvenírov a reštík. Socha Kolumba, akvárium, katedrála, La sagarada familia od Gaudiho, Katalánske námestie, olympijský prístav, Montjuic, Picassove múzeum, atď. atď. atď.

Treba vidieť :-)

Barcelona

Nám tento týždeň vyšiel lepšie ako sme vôbec dúfali. Asi to bolo aj tým, že sme nestíhali nič plánovať a všetky naše info o tom, kam to vlastne ideme, sme získali až v lietadle zo starých nemeckých knižiek. Ale dobré boli. Dobre bolo...

Ďakujeme Marekkju, snáď si to zopakujeme, až sa posunieš do ďalšej krajiny ;-)

Ako doma

Prišiel k nám nedávno kamarát. Potreboval prespať.
Stretli sme sa v meste a išli sme spolu domov. Keďže už bolo dosť neskoro, nestihli sme žiaden otvorený obchod a tak sme zvolili plán "uvariť, čo chladnička dá".

Nakoľko to bola návšteva vopred neohlásená, mala som už nejaké plány a tak mu hovorím: "Vieš čo? Ja si to rýchlo porobím a ty zatiaľ navaríš." Vraj OK.
K večeri by sa hodil pohár vína, tak mu vravím: "Vieš čo? Niekde tu máme fľašku červeného, tak otvor a nalej, vieš, kde máme poháre." Vraj OK.
A tak sme sa usadili na gauči a mňa premohla úžasná únava. Vzdávam to so slovami: "Sorry, ale musím ísť spať. Sprav si pohodlie."
Tak si spravil, práve hral bayern s realom. Vyložil nohy a smial sa.
Vraj ozaj ako doma - navarí si, popije a k tomu futbal... niet čo dodať :-)

Aj tak to chodí u nás doma.

Všedné

Otázka:
Ako spoznáte, že je úplne najvyšší čas oprať?

Odpoveď:
Keď odrazu začnete vyťahovať
krajkované spodné prádlo zo spodku šuplíka
"na také bežné žuvanie" do práce.

Ups

No uznajte, čo sa mi stalo.
Včera mi mladý adolescent uvoľnil jeho miesto v električke.

Uraziť sa, či sa začať smiať?

Vajco

Dnes nemám len tak hocijaký pracovný utorok.

Dnes sa dejú veci.

Dnes mám napríklad smiešnu náladu. Prišla konečne, zasadla a kypí. Presne tak, ako to mám rada.

Dnes je čudné aj to, že hoci je 27. február, máme aprílové počasie. Ráno sa ešte topili zvyšky včerajšieho snehového útoku (v Blave!!) a už stihlo 3 slovom trikrát pršať a svietiť slnko a raz mi vietor skoro rozbil jemne privreté oko, teda okno.

Posuňme sa ale k pointe.

Poznáte tie stavy, keď sa vám dejú na sebe nezávislé veci a odrazu sa stane nejaký detail a vám zapadnú tie kúsočky do peknej mozaiky?

Spoločným menovateľom tej mojej dnešnej je vajco.

Ráno bolo natvrdo - zostalo mi totž jedno zo včera. Nemám rada, keď mi zostane po jednom kuse, a to nezáleží, že z čoho. Chutilo.

Na obed bolo tiež tvrdé. Niekedy ma chytí amok, napr. vtedy, keď mám smiešnu náladu a vtedy si kúpim nejake potešenie. To dnešné som si preto, lebo bolo bordové a krásne sa lesklo. Vajco. Úplne ma dostalo. Keď ma zbadalo, vedelo, že bez neho neodídem. Neviem, ako sa to volá oficiálne, ale hudobníci tým okázalo zvyknú triasť na pódiách a tváriť sa rytmicky. Čo som ja horšia? Pre tú prču, skúste ísť po ulici s takým vajcom vo vrecku, (ne)nápadne ním šuštite a sledujte, ako sa tvári okolie. Doosť smiešne!!!

No, ale do tretice. Ja mám vrecká vždy plné rôznych malých hlúpostí, aby boli po ruke, keby si náhodou spomeniem, že ich tam mám hľadať. Tak som išla polašovať nejaké žuvačky a hádajte, čo som vylovila! Čokoládový cukrík od Kinderka v tvare malého vajka... jemná čokoláda s orieškovým krémom, hmmm, čistá slasť!

A to ešte nie je večer. Tuším budem musieť v mojom obľúbenom bare zameniť obligátneho Pilsnera za vaječný likér...
No schválne, či ho majú?!

Stratégia je jasná :)

Ako to vidím teraz

Mám plán na najbližších pár týždňov života. Mám z neho pocit, že je úplne samozrejmý a jednoduchý. A to je dobre. Podľa mojej skúsenosti, čím dlhšie sa trápim a hľadám odpovede, tým k jednoduchšiemu riešeniu dospejem.

Ostávam v Bratislave. Ešte aspoň toto leto. Lebo som sa naň tešila. Kamaráti, kaviarničky, útulné centrum, festivaly, bike a hory, moje milované hrady, rodina, domov - to sa mi nechce opustiť.

Do polky októbra máme náš bytík na Račku a potom sa uvidí. Zatiaľ ostávam v terajšej práci, podokončujem si rozbehnuté projekty a pokiaľ mi do cesty príde životná šanca, nebudem váhať.

Do Prahy budem chodiť na služobky a stále nevzdávam Kanadu.

Takto to teraz cítim ako správne.

Riešenie

Najmilšia rada, akú som dostala, mi prišla pred minútkou emailom.


"Zoženiem ti kontakt na dobrého psychológa."

Sranda. Mne to fakt nenapadlo. A ja pritom som zrelý prípad pre psychológa. To som si uvedomila počas tej minútky, kedy moja myseľ túto myšlienku najprv úplne odmietla, potom si spomenula, ako sama chcela túto vedu študovať a že to chcela práve preto, aby pomáhala ľuďom napr. v takých situáciách, v akej som ja teraz, potom to prijala, ale vymyslela si ešte odklad a potom si vydýchla, že to študovať nešla, lebo by sa celý život musela hrabať v cudzích sračkách...

Obes sa a máš po problémoch!

Tento článok je moje vykecanie na utriedenie myšlienok.
Ale pokiaľ budete chcieť prispieť svojím pohľadom či radou, uvítam.

Otázky:
Ostať v Blave alebo odísť do Prahy alebo von z Európy?

Ostať v terajšej práci alebo si nájsť nejakú novú?

Ak v terajšej, ako si zaistiť plnohodnotnú pracovnú náplň?
Ak v inej, v akej? Event management? HR? Marketing? Key account management? Office management? PR? Cestovný ruch? Služby? Umenie? Polygrafia?

Čo rodina a priatelia?

Porovnania:
Blava
- pekné mesto, blízko domov, super zázemie, najlepší priatelia, viazanosť na byt do polky októbra, pohodlný život.
Praha
- pekné mesto, nie tak ďaleko domov, tiež zopár priateľov, skoro žiadne zázemie, Eďa totálne nadchnutá na pražský život.
-- každopádne mi chýbajú hory.

Terajšia práca
- v septembri bude rok, nie píliš veľká challenge, dobré vzťahy so šéfom, neveľká vízia kariérneho rastu (aspoň nie smerom, ktorým seba vidím v budúcnosti)
Iná práca
- najväčší otáznik...
- ak v Blave, tak vo veľkej firme s možnosťou rastu, ale v tom prípade na niekoľko rokov, a to by som musela zrušiť plány odísť do Kanady alebo niekam inam.
- ak v Prahe, tak by bolo divné, ak nie v terajšej práci.
- ak do Kanady, tak by trebalo hneď začať hľadať prácu a zohnať prácu v inej krajine, keď tam nie som, je teda riadna challenge (ak v CV nemám 10 rokov pracovných skúseností vo firme svetového mena) a bez pozývacieho listu z novej práce nedostanem pracovné víza (ak nechcem rovno žiadať o vysťahovalecké) a na turistické tam nemôžem legálne pracovať (a ilegálne nechcem, lebo z územia Kanady by som o pracovné víza dodatočne požiadať nemohla - takú majú imigračnú politiku). Ale život v Kanade je úúúžasný - krajina je krásna, internacionálna, s vysokou živoutnou úrovňou a milými ľuďmi (podľa mojej skúsenosti).
- ak do inej krajiny, tak neviem, do akej. Boli tu smelé plány ísť otáčať hamburgery do fast foodu na Island, ale tak zahrabať sa asik nechcem. Kamošky na Zélande stadiaľ pomaly odchádzajú. V JAR je vraj veľká kriminalita. Arabský, indický a nemecky hovoriaci svet ma neláka. Americká kultúra ma ubíja...

Rodina a priatelia
- na Slovensku mám celú rodinu, ktorú veľmi ľúbim, často sa vídame, veľa pre mňa znamená a vždy mi chýba, keď som von.
- v Blave mám najlepších priateľov a veľa veľa známych.
- v Prahe mám dobrých priateľov a zopár známych a niekoho, s kým by stálo za to obnoviť kontakt.
- v Kanade tam, kam by som šla, nemám nikoho.
- v ostatných častiach sveta mám roztrúsených zopár kamošov a známych.
- nových ľudí spoznávam rada.

Reč
- keď som vonku, chýba mi slovenčina
- po anglicky viem dobre, lepšie ako slovenský priemer, ale zďaleka nie ako native
- po nemecky hovoriť odmietam
- a každej inej reči som, bohužiaľ, venovala iba prvé tri lekcie

Odpovede
- musím si spraviť mapu možností, uvidíme, čo z toho vylezie.

A ak nič nevylezie, tak zvážim tú poslednú z názvu tohto článku, ktorú mi bol býval dobrosrdečne poradil v dnešné ránko bratránko ;-)

Slovač

Tesco, Kamenné námestie, niečo po trinástej hodine.

Blaváčka: Videli ste pán sused?
Sused: Čo?
Blaváčka: Tam za rohom! Dávajú tam kávu. Dobrá je a zadarmo!
Sused: Kde?

Tesco, Tam za rohom, niečo menej po trinástej hodine.
Za stánkom chlap-hosteska, typu Cukrík.

Blaváčka: A nielen tá káva je dobrá. Aj vy!

Široký protetický úsmev a jemné pohladenie po silnej Cukríkovej paži.
Široký dokonalý úsmev Cukríka sprevádzaný zvukom na spôsob eee-he-he-he-heee...

Chudák.

Tešenica

Medzi ľudom sa traduje také porekadlo, že "človek sa nikdy neteší z niečoho tak, ako sa teší na niečo."

X-krát sa mi to potvrdilo, Y-krát sa mi to nepotvrdilo, Z-krát som si nejaké tešenie ani nestihla uvedomiť. A to sa mi teraz nesmie stať.

O pár dní letím s Eďou, mojou naj (pre tých, ktorí nevedia), do Španielska. Momentálne som v takom stave, že viem, že sa mám tešiť, lebo je sa na čo tešiť, ale z nejakej hlúpej príčiny si nevyhradzujem čas na ten proces tešenia.

Že ako sa to robí?

Napríklad tak, že si všetko dopredu vybavíte, rezervujete, naplánujete. Získate si max informácií o miestach, kam môžete ísť, pozeráte si fotky tých miest na nete, kúpite si bedeker, pýtate sa kamarátov a známych, či tam náhodou neboli a čo by odporučili, ak tam náhodou boli. A popri tomto všetkom si svoj výlet predstavujete, snívate o príjemných detailoch a nepripúšťate, že by sa nebodaj mohlo prihodiť aj niečo mrzké. Je to proste zaslúžená dovolenka.

No. V mojom prípade je otázne, či sa dá hovoriť o zaslúženej dovolenke - nakoľko len nedávno som ukončila moje polročné prázdniny plné leta, vône lesa a úžasných zážitkov.

V mojom prípade je tiez trúfalé povedať, že mám všetko vybavené, prichystané. Teraz ani neviem, kedy to vlastne odlietam, kam presne to idem a len matne tuším, čo všetko chcem robiť a vidieť.

Nemám poistenie ani rezervované ubytko v Barcelone. V Seville sa o nás, pevne verím, postará Marekk, za ktorým tam vlastne ideme (a už by aj bolo načase sa s ním dohodnúť, že čo a ako, však Marekk?!) A práve sa začínam obávať, že neviem, kde je môj ruksak a už nejako dávno som nevidela ani spacák.

Ale aby sa nepovedalo, že som až taký ignorant, mala som aj svetlé chvíľky. Už v októbri som si zaobstarala učebnicu španielčiny a dve knihy - jednu o Barcelone a jednu o Seville. Je tu však háčik. Na dobrovoľné samoučenie jazyka som moc lenivá, tak som už tretí rok na druhej lekcii - vidím to akurát na expresné preštudovanie vreckového vydania španiny v lietadle. A s tými dvomi ináč krásnymi knihami je ten problém, že sú obe v nemčine. A ja ten jazyk neznášam... No, nalejme si čistého vína, je to bieda, je to bieda.

Tak si teraz dávam záväzok.

Do konca pracovného týždňa oslovím maximum mojich kontaktov z osobnej pavučiny a zoženiem nám ubytko v Barci. Okrem toho sa donútim prečítať obrázky v tých nemeckých knižkách a stiahnem užitočné tipy z lonely planet. Nájdem vak a zbalím sa skôr ako hodinu pred odletom a nebudem meškať na lietadlo a hlavne, nenechám si ho ujsť, ako sa mi to už bolo bývalo stalo.

Ale hlavne - celý víkend nebudem robiť nič, iba si snívať v latino rytme až do prebudenia na španielskej hrude. A potom budem ten sen žiť.

Teším sa ;)

Štyri "Doma"

Kde je "doma"?

Doma je jednoducho tam, kde mám vlastnú zubnú kefku.

Easy ;-)

Pocta tomu, kto si to zaslúži

Dnes som sa rozplakala nad osudom niekoho, koho nepoznám.
Nepoznám ho osobne, ale predsa som si ho zaľúbila.
Každé ráno, hneď po zapnutí počítača a spustení prehliadača
som s tešiacimi motýlikmi v brušku čakala, čo mi čítačka vyhodí a či tam bude článok od neho.
Čítala som ho vždy ako prvého. Písal pútavo, vtipne, správne drzo, videl detaily a stačilo mu vždy len pár slov, aby udrel klinec po hlave.

Potom články prestali vychádzať a ja som si myslela, no čo, je busy.
Potom stále nič a mne bolo smutno, že sa na nás vykašľal.
Potom mi došlo, že sa stratil aj zo všetkých diskusií a ja som sa začala obávať.

Dnes som zistila, čo sa stalo.
Zvádza veľký boj o svoje zdravie.
Ja viem, aké to je príšerne ťažké, balansovať nad priepasťou, biť sa s bezmocnosťou a strachom.

A viem, že vyhrať sa dá!

Po boku s milujúcou a milovanou bytosťou,
ktorá sa za neho bije, nenechá ho spadnúť dolu, obetuje sa a verí.
Viera uzdravuje.
Dobrí ľudia pomáhajú...

Prajem veľa síl, zrak neomylne upretý na cieľ a stupeň víťazov najskôr, ako to len bude možné!

A nám prajem, aby sa opäť raz rozsvietilo NEW na jejbyvaly.blogspot.com

Pavučinovanie

Nedávno sa mi pod ruky dostalo niekoľko článkov, ktoré sa venovali osobným sieťam kontaktov, tzv. networkingu. Nad touto príležitosťou sa zamýšľam už dlhšiu dobu, presnejšie odkedy sa tento topic stal jedným z čiastkových cieľov pridružených k mojej vtedajšej pozícii.

Úspešný človek sa vraj obklopuje užitočnými ľudmi, ktorí ho môžu inšpirovať, niekde posunúť, byť využiteľní. Úspešný človek sa vymaňuje spod vplyvu ľudí, ktorí ho chcú iba použiť. Vidíte ten konflikt?

Kam sa má človek ako ja zaradiť?
Každý chce byť úspešný. Aj ja chcem.
Mám svoju sieť? Mám.
Ale chcem tieto moje kontakty využívať?
Ehm, zneužívať?

A pokiaľ áno, neplatí ono "akú požičaj, takú vráť?"
Veď pokiaľ ja chcem niečo od niekoho, nemám poskytnúť seba jemu, aj keď zatiaľ len potenciálne? Avšak ako úspešná by som sa nemala nechať použiť, využiť, zneužiť.

Kde je teda tá zlatá stredná?
Kto je viac a kto menej?
Do akej miery sa treba obetovať?
Ako veľmi máme byť sebeckí?

A kde je pomyselná čiara medzi kontaktami, známymi, kamarátmi, priateľmi a partnermi?

O tom škoda polemizovať. Idem sa zaradiť. A možno vystúpim z davu.

Hlavne, ze tam stále mám niekoho, komu môžem povedať "zachráň ma" a on sa nebude pýtať "prečo" a jednoducho to spraví.

Prečo? Lebo ja by som spravila to isté.

Toto si prečítajte:
Máte talent na spájanie ľudí?
a keď už tam budete, tak aj toto:
Baby, myslite na seba! Myslite na seba viac.

Bublinky

Keď som bola malá, milovala som bublinky.
Mala som ružový bublifuk v tvare Aladinovej lampy.
Hojdávala som sa na húpačke, ktorú mi moj milovaný otec zavesil na hrazdu v zárubni dverí do komory a vypúšťala bublinky. Jarová voda mi tiekla po rukách ďaleko za lakte, a ja som bola dokonale šťastná. Aké by to len bolo vznášať sa v bublinke?
Hodiny a hodiny som sa nechávala unášať fantáziou, vymyslenými bublinkovými príbehmi a lietala som...

Spomenula som si na tie chvíle len tak, mimovoľne.
Splnil sa mi totiž môj detský sen. Už zase ďalší.
Žijem v bubline.
Vo veľkej bubline, ktorá sa občas nafukuje, občas scvrkáva, chráni pred svetom a pritom je tak krehká. Občas k tej mojej priplávajú tie vaše. Niektoré sa boja dotyku. Niekedy splasknú, len čo sa priblížia. Niektoré sa chcú dostať do mojej bublinky. Niektoré ďalej pustím. Najhoršie sú tie, čo vojdú a potom vybuchnú. Nechajú spúšť a ja sa znovu a znovu musím učiť lietať.
Chcem stáť na zemi a už viac nebyť izolovaná od sveta.
Život v bublinách je smutný, príliš smutný.

Novoročné zamyslenie

Čo tento rok?

Ešte som nestihla spraviť poriadnu bilanciu toho uplynulého a už na mňa zo všetkých strán tlačia predsavzatia, rozhodnutia, plány, otázniky, chtíče a lenivosti. Vraj prirodzene.
Viem, že kopec ľudí tieto záležitosti, ktoré sa tradujú celé generácie a spoločnosť ich z dôvodu "aby bolo o čom točiť" presadzuje, neuznáva, a to z väčšinou z dôvodu odlíšenia sa od prúdu priemernosti v naivnom sebaklame, že sú tým pádom niečo viac.
Potom tu máme ešte druhú skupinu. To su tí, čo analyzovanie a plánovanie bytostne potrebujú k bytiu a bez nalinkovaného zivota by sa úplne stratili a robí im dobre linkovať to sebe, aj okoliu, a to z dôvodu, že tak sa to predsa robí a tak je to správne a ináč sa to nedá.
Aby bol poriadok.
Tam niekde medzi som ja. Verím, že pri troche úprimnosti nájdem medzi vami spojencov. Ja nepopieram užitočnosť bilancovania a plánovania, a rovnako si nemyslim, že sa treba zblázniť iba preto, že je koniec roka, teda občianskeho.
Ja som totiž strašne lenivá. Jednoducho sa mi nechce. Spomínať na všetko to super, čo bolo. Jatriť chyby moje voči mne a iným a iných voči mne. Všetko si pamätať. Z(a)väzovat sa nasilu rozhodnutiami do nejasnej budúcnosti.
Čo sa má stať, sa stane, čo sa stalo, už sa neodstane. A čo život prinesie, treba brať aj s chlpami.
Naposledy som sa sťažovala, ze mi chýba sen. No, našli sa nejaké. Len ten veľký ešte nedozrel.
Tak čo, pokračujem v nažíivani, užívaní a zabúdaní.

Keby ľudia zabudli, ako robiť stres, vo vzduchu by nekysla nervozita.

Tak nejak to vyjadril Lavrík, pán Lavrík.
Okolo sviatkov, nového roka, či v polke apríla by bol život o žití.

Kto ide žiť so mnou?

;-)

O tých zmenách

Zmeny zmeny zmeny zmeny zmeny!!

Taká hlúposť ma štve:

Mám 25.
A nemám sen.

Nič, na čo sa môžem tešiť,
Na čom môžem pracovať,
Pre čo sa môžem obetovať,
Nadchnúť, zapáliť, horieť.

Mala som dva sny,
také tie veľké,
pri ktorých tak málo chýba, aby sa nestali,
a tak veľa treba, aby sa stali.
A už sa splnili.
A to mám len 25.

Nie, nie som nevďačná,
naopak,
som šťastná.

Avšak byť šťastná pre minulosť nestačí.
Žijem pre prítomnosť
a užívam úžasné bytie,
ale chcem ešte viac!

Zmenu, ktorú treba dobyť,
Nejakú
Niekde
Niekoho
Niečo

Ale sakra – čo?!

The wave

I've almost forgotten!
It's been quite a while since the last time
I had new ones
I didn't feel the need to meet you again

I am sorry
I hope you don't mind
cause you stayed
somewhere deep inside

Sudden flashback
blew my mind
No, I've never forgotten...

The thrilling wave
sqeezed every single muscle
in my body.
Trembling...

You have the most beautiful voice
I've ever heard

Dear Leonard

Beckov

Za panovania kráľa Žigmunda jedným z najmocnejších veľmožov v krajine bol vojvoda Stibor, ktorý žil v kráľovskom prepychu.

Raz Stibor povolal na svoj dvor takmer všetkých svojich známych a priateľov, lebo chcel usporiadať veľký hon na zver.

Každý sa usiloval rozveseliť pána žartíkmi a lichôtkami. Najvtipnejším však bol pánov blázon Becko. Zábava vrcholila, keď sa ktosi opýtal: "A čo asi teraz robí náš panovník Žigmund?" Veľmožní vtipkovali a hádali, ale ani jedna odpoveď nebola výstižná.

"Čo ty na to povieš?" obrátil sa pán na Becka. Ten to bez uvažovania so zvýšeným hlasom povedal: "Náš panovník? Robí v tejto chvíli dlžoby." Všetkých pochytil ohromný smiech, celým táborom zatriasol veselý rehot nad výstižnosťou odpovede. Sám Stibor v smiechu potľapkával svojho blázna po pleci.

"Výborne, výborne, Becko môj. Dnes si sa vyznamenal, preto ťa chcem niečím odmeniť."

"Nie som veľmi zvyknutý u teba na štedrosť!" odvetil Becko dosť ostro za všeobecného smiechu. Stibor trochu podráždene dôrazne vyhlásil: "Tak to teda skús a uvidíš, či ti každú žiadosť nesplním!"

"Dobre teda!" hovorí Becko. "Žiadam si, aby si mi na tejto skale postavil hrad, ale taký krásny a veľký, akého ešte v našej krajine niet, a ktorý bude pomenovaný po mne!"

Stibor zvážnel a mimovoľne pozrel na ozrutné skalisko. "Dobre, do roka a do dňa bude stáť na tomto brale hrad!"

Stavba rástla takou rýchlosťou, že do roka a do dňa na pôvodnom holom brale stál nádherný hrad v celej svojej paráde. Becko sa na hrade hneď uvelebil a cítil sa v ňom naozaj kráľovsky. Začal sa správať dôstojne a nikto by nebol povedal, že bol niekedy dvorným bláznom...

Viac na www.obec-beckov.sk
Photo: ][ sys ][

Anjel

Neznámy muž
vynoril sa odnikiaľ

zadržal ma na križovatke
inštinktívne

zháčil sa
ostýchavo sa usmial
vraj Prepáčte!

zmizol
a za ním
moje tiché
Ďakujem...

Ad ľútosť alebo La Dame aux Camélias

...

Úbohé stvorenia!

Ak je nesprávne ich milovať, zaiste ich môžeme aspoň ľutovať. Ľutujeme slepca, ktorý nikdy nevidel svetlo dňa, hluchého, ktorý nikdy nepočul zvuky prírody, nemého, ktorý nikdy nemohol dať prehovoriť svojej duši,

ale falošne predstierajúc cudnosť,

nechcete ľutovať zaslepenosť srdca, hluchotu duše, nemotu svedomia, ktoré privádzajú úbohú, chorobou postihnutú bytosť k šialenstvu a pre ktoré proti svojej vôli nie je schopná vidieť dobro, počut Boha a hovoriť čistým hlasom lásky a vernosti.

...

Celkom úprimne som presvedčený o tejto zásade: žene, ktorej výchova nevštepila dobro, Boh takmer vždy otvára dve cesty, ktoré ju k nemu vedú: bolesť a lásku. Tie cesty sú ťažké; a ženy, ktoré sa po nich pustia, dokrvavia si nohy, doráňajú ruky, ale súčasne zanechajú na prekážkach tej cesty všetky okrasy hriechu a dôjdu na jej koniec v takej nahote, za akú sa pred Bohom nik nečervená.

...

Neopovrhujme ženou, čo nie je ani matkou, ani sestrou, ani dcérou, ani manželkou.

Neobmedzujme úctu len na rodinu, nebuďme zhovievaví iba voči sebectvu.
Dajme na svojej ceste almužnu odpustenia tým, ktorých zahubili pozemné žiadosti, ktorých možno zachráni nejaká božská útecha,

a ako hovoria dobré staré ženičky, keď radia nejaký svojský liek

- ak to neprospeje, uškodiť to nemôže.

Alexandre Dumas ml.: Dáma s kaméliami, 1847.


(Dumas, A. ml. : Dáma s kaméliami. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1966. 208 s. 13.72-009-66)

Nechajte ma kričať!

Introspektíva:

Čo je horšie?

Ľútosť

alebo

výčitky

svedomia?

Summer Summary

Last year, I said to myself:
Enjoy your last summer holiday!
So I did.

This year, I said to myself:
Find a job! But besides enjoy your (really) last summer holiday!
And so I did.












The first summer-related thing I remember, is the visit of Cat (one of my best friends) at my aunt's place (my very best aunt). No doubts, it's all about family (crazy family, thanks god). That's what matters. Wonderfully relaxing MM (midriff massage).We did all those little big things you do when you have nothing to do. LOL.
And I learned that "fly your own kite" actually doesn't mean to fly one's own kite. Huh? Mind your own business :D

Of course I went to see Cat in Vienna. We did nothing, of course :-) Except of some pictures (how ashaming to live in a new city and not to have tones of picures of it, isn't it?) I love to pretend that I am a tourist - that makes a difference.

My passion for history was in bloom in June. Some breathtaking castle ruins were added to the list of my "visited" sites. I relish the stories spoken from the dead remains full of love and grudge, infidelity and faithfullness, intrigues and humanity, peace and war. The History used to be Present. Fascinating.

Ovca 2006. I broke my resolution. Never ever Topalky again forever! But great fun ;-)

Hiking. (Btw. this year no hitch hiking...) Karpaty, Inovec, Strazovske vrchy. I am proud of our nature. (I am tempted to say how I hope my grandgrandchildren would still have the chance to be proud of the nature too, but I don' like clichés... Oh, did I really say it? Eh?)

Time for a highlight. That was a crazy crazy trip to Germany. Big folk festival in a small romantic town Rudolstadt. Beyond reality, no control. Jolly and delusional reminiscence. Hey Germans... :-D

Pohoda. Whoaaaaaa. Honestly, I don't remember much. The sentence "Tuto to za-po-zi-ci-o-nuj-me" followed by a very very slow motion towards the gound is one outstanding example and no more are needed. Heh, rather not :-D But I regret that, really! I should come next year to see what the hell is the festival about ;-)

Brakepoint came with a new job. I moved to Bratislava. I broke my another resolution.
Well, I got used to the town surprisingly easily. The fact I am about to live with my very best friends helped - I can't wait! Thrilling...

Oh, not to forget: I thank to all of you who came to see me this summer.
I really didn't expect so many visitors and I feel flattered.
One more cliché (but so true!):
"I treasure your friendship."

What a summer it was!

Dokonalosť

No words needed!

"Los Mottos"

Think globally ~ Act locally!

"We must be the change we want to see in the world!"
Mahatma Gandhi


Better later than never.
The best - now.
How?

Click here:
WE ARE WHAT WE DO

Why not to take an action?

What a beautiful day!

Today.

Today is that kind of day when you wish it is only a bad dream.
No, it's that kind of nightmare and it's real.
Very well.
Firstly, nobody is online, so I cannot share my depression to get rid of it. So I've chosen this blog in - hopefully not naive - imagination that this kind of diary will help. (Yes, I know it, you don't have to remind me of that. I am internet addicted = second bad news.)
Very well.
I found out that our washing machine is broken. I found it out too late. That means that our kitchen is full of water and as it is raining outside, I can't dry the carpet easily and ... and ... and... . You know.
Well, very well.
I got a phone call. The travel agency. They cancelled the vacation of my dad. He planned to walk 120 kms in 4 days in Spain (camino) and therefore he trained a lot, more than a half year, to gain the physical condition. Good for him, but I even don't want to think about how he was looking forward to it.
Well...
I found a job few days ago. That' s quite a good news, although it is not in London. I was sure I found an accomodation there too. Not really. We are sorry.
?!?!?!
What worst can happen today yet?
I got an express answer to my question. In an e-mail from my friend.

I had a friend. We were not very close friends, but he helped me a lot when I needed it. I liked him since the very first time I saw him. He died in a car crash yesterday.

Well, what a beautiful day. I may be down on my life-wave now, but I woke up in the morning.
Alive.
I got the chance.
Very well!

Krvavá Čachtická pani

Na pravej strane Váhu medzi Čachticami a Višňovým sa na brale Malých Karpát týčia ruiny Čachtického hradu. Prvá písomná zmienka o hrade sa zachovala z roku 1276, keď patril medzi kráľovské pohraničné pevnosti. Jeho dve veže stoja ako náhrobné pomníky. Práve tu vraj zlopovestná Alžbeta Báthoryová krutými stredovekými spôsobmi zavraždila stovky mladých dievčat. Je považovaná za najmasovejšiu vrahyňu v uhorských dejinách, lebo vraždila všade, kam ju cesty zaviedli.

Podľa povesti jedna z Báthoryčkiných slúžok česala raz svoju paniu na Čachtickom hrade. Keď ju náhodou pokvákala a pár vlasov vytrhla, pani ju udrela tak silno, až slúžku zaliala krv. Niekoľko kvapiek padlo panej na tvár. Keď si ju zotrela, zazdalo sa jej, že pleť na tom mieste má oveľa sviežejšiu. V hlave jej skrsla nešťastná myšlienka. Bude sa kúpať v krvi mladých dievčat, aby zachránila svoju povestnú krásu.

Alžbeta Báthoryová sa narodila roku 1560 v severovýchodnom Maďarsku v majetnej a vplyvnej grófskej rodine, ktorá bola poznačená rôznymi genetickými defektmi spôsobenými neustálym krížením sa vo vnútri rodiny. Alžbeta bola ovládaná vášňou sadizmu. Zločiny páchala dokázateľne celé štvrťstoročie, a to v rokoch 1585 – 1610. Po ich odhalení bola Alžbeta odsúdená na doživotný pobyt na Čachtickom hrade, ktorý nemohla za nijakých okolností opustiť, kde aj v roku 1614 zomrela a bola pochovaná v krypte pod zemou miestneho kostola. Po jej smrti hrad slúžil len ako pevnosť, v ktorej sa zdržiavali iba drábi a kasteláni.

Photo: www.tourist-channel.sk

Medzi jej obeťami boli prevažne mladé dievčatá a ženy bez ohľadu na ich pôvod a národnosť. Týrala ich horiacimi sviečkami, rozpáleným železom, pichala ihlicami, polievala studenou vodou na mraze. Trestala i najmenší priestupok svojich chyžných čo najbolestnejšie a kochala sa celé hodiny na mukách úbohých trýznených bytostí. Nie vždy ich zabila. Svedkovia vypovedali, že videli dievčatá také popálené, že nemohli nastúpiť do koča. Mŕtvoly pochovávali rôzne - na cintoríne, v poli, v obilných jamách. Ľudia neradi chodili nočným časom blízo týchto krvou skropených miest, lebo vraj nebolo zvláštnosťou počuť vždy hrôzostrašné stenanie a jajkanie, ba dokonca aj vidieť kráčajúce zavraždené dievčatá.

Krvavé tajomstvo napokon odhalila náhoda. Istý mládenec, ktorého milá tiež záhadne zmizla, tak dlho po nej pátral až našiel jej mŕtvolu. Žiaľ a pomsta hnala ho z miesta na miesto, až kým neprišiel do Prešporka, kde palatín Juraj Thurzo práve zasadal na verejnom súde a obžaloval Báthoryčku zo stonásobnej ukrutnej vraždy. Neslýchaná žaloba na osobu pochádzajúcu z kniežacieho domu pohla palatína, aby sám začal vyšetrovanie. Nečakane prekvapil zločinnú ženu a našiel práve usmrtené dievča, ktoré ešte nestihli odstrániť. Tento dôkaz bol čoskoro doplnený inými, ktoré mali za následok doživotný žalár pre zvrhlú ženu a smrť sťatím a upálením pre spoluvinníkov na prelievaní toľkej nevinnej krvi.

Jej pomocníci pred súdom udávali rôzne počty obetí - 37 alebo 50 umučených dievčat. Podľa zoznamu ktorý sa údajne našiel medzi Alžbetinými vecami bolo obetí asi 650. Báthoryovej pomocníčky Ilona Jó a Dorota Szentésová boli odsúdené na odcviknutie prstov na rukách kliešťami a na smrť upálením za živa. Je oddaný služobník Ficko, ani nie tridsaťročný Ján Ujváry, bol sťatý.
Maďarská grafologička a sudkyňa, ktorá skúmala vlastnoručne napísaný Báthoryovej testament, usúdila, že ide o rozhodnú, silnú, veľmi sebavedomú osobnosť s logickým myslením a mužným charakterom. Rešpekt však nevzbudzovala krutosťou, ale nekompromisnými postojmi, prísnosťou, často aj ponižovaním iných. Jej písmo nemá žiadne znaky sadizmu ani sexuálneho defektu a okrem občasnej hystérie nenesie nijaké patologické znaky. Ale podpis z obdobia po trojročnej internácii už jednoznačne niesol znaky psychickej poruchy.

Zachovali sa aj iné dobové svedectvá. Dokazujú, že grófka bola šľachetná žena, mnohým poddaným odpustila platenie daní, obdarúvala mladomanželov a podporovala štúdium kňazov. Zaujímala sa o liečiteľstvo v súvislosti s reumou, morom, záškrtom, kašľom, parazitmi aj pohlavnými chorobami.

Čachtická pani Alžbeta Báthoryová sa stala strašidelnou legendou, ale dnes už len málo historikov čo i len v kútiku duše verí, že legenda je pravdivá. Aj v tých časoch šlo „iba,“alebo „predovšetkým“o majetok, o peniaze. A zmocniť sa majetkov odsúdeného bola častá, ľahká a lákavá metóda. Najmä ak bol záujemca taký vplyvný ako palatín, bola to hračka. Preto sa ani v tých dávnych rokoch 1610-1614 neodvážil nešťastnej Čachtickej panej nik zastať.

A tak je Alžbeta Báthoryová dodnes

synonymom krvilačnosti a krutosti.

Zdroje:

http://bathory.sk/bath_sk/index.htm
http://www.slovakradio.sk/rsi/slo/historia/txt/bathory.html
http://www.nosferatu.sk/x.php?op=md&name=News&file=article&sid=169
http://www.zamky.sk/history/pov_reg6.htm

Vienna

Welcome in Vienna, the capital of Austria. Let me invite you on a small trip around "Vienna Ring".

Stadtpark - City park (Vienna is well known for its beautiful parks):

Rathaus - City Hall (well, at least the tower is neat, isn't it?) :

Hofburg - former palace of emperors, nowadays confrence centre, national library and place with the highest concentration of tourists (haha, it doesn't look like that on that picture - good job ;-) ):

Naturwirtschaftliches Museum - Museum of Natural Science and right opposite to this building is Historisches Museum, its mirror image:

In the middle between those museums there is the Statue of empress Mary Theresia (von Habsburg, important lady in 18.century):
Statue of the composer W.A.Mozart (this year is the year of Mozart, you can hear his music in all music halls in Vienna and the city is covered with his pictures - honestly - not very handsome guy, but genius ;) :

Great demonstration of contrasts: traditional horses and modern limousine and beautiful old buildings in counterpart to the ugly circus tent:
Karlskirche - Church of st. Charles - for me the most charming building in Vienna:

Vindobona - the ruins of Roman settlement in Vienna at the beginning of the fist millenium(so deep under surface today!):

"Pohoda" in Austria - nice example of cross-border cooperation between Austria and Slovakia:

Hudertwasser Haus - house where all windows are different, no wall is straight and trees are growing from balconies. My tribute to mr. Hundertwasser, the architect of the house:

Monument symbolizing 10 new members of European Union, including Slovakia (I had to take picture on "our" chair, of course :)) :

And the real gem at the end - contemplative bench with a wide lookout :-)

Worth seeing ;-)

Loituma - new hit on i-net

Loituma is a young quartet who combine the Finnish vocal tradition with the exquisite sounds of the kantele (Finnish harp). At ease with four-part unaccompanied vocals as well as four-part kantele instrumentals, Loituma were selected Band of the Year at the 1997 Kaustinen Folkmusic Festival.
More about...

Their biggest hit is a song called "Ieva's polka" from their debut album "Things of Beauty".
The song is driving the net-audience to distractions enforcing to listen to it again and again.
Curious?
Download it here for free.

And those who want to sing with them can find the lyrics below, but good luck, it's in Finnish :)

Loituma - Ieva's polka

Nuapurista kuulu se polokan tahti
jalakani pohjii kutkutti.
Ievan äiti se tyttöösä vahti
vaan kyllähän Ieva sen jutkutti,
sillä ei meitä silloin kiellot haittaa
kun myö tanssimme laiasta laitaan.
Salivili hipput tupput täppyt
äppyt tipput hilijalleen.

Ievan suu oli vehnäsellä
ko immeiset onnee toevotti.
Peä oli märkänä jokaisella
ja viulu se vinku ja voevotti.
Ei tätä poikoo märkyys haittaa
sillon ko laskoo laiasta laitaan.
Salivili hipput tupput täppyt
äppyt tipput hilijalleen.

Ievan äiti se kammarissa
virsiä veisata huijjuutti,
kun tämä poika naapurissa
ämmän tyttöä nuijjuutti.
Eikä tätä poikoo ämmät haittaa
sillon ko laskoo laiasta laitaan.
Salivili hipput tupput täppyt
äppyt tipput hilijalleen.

Siellä oli lystiä soiton jäläkeen
sain minä kerran sytkyyttee.
Kottiin ko mäntii ni ämmä se riitelj
ja Ieva jo alako nyyhkyytteek.
Minä sanon Ievalle mitäpä se haittaa
laskemma vielähi laiasta laitaa.
Salivili.

Muorille sanon jotta tukkee suusi
en ruppee sun terveyttäs takkoomaa.
Terveenä peäset ku korjoot luusi
ja määt siitä murjuus makkoomaa.
Ei tätä poikoo hellyys haittaa
ko akkoja huhkii laiasta laitaan.
Salivili.

Sen minä sanon jotta purra pittää
ei mua niin voan nielasta.
Suat männä ite vaikka lännestä ittään
vaan minä en luovu Ievasta,
sillä ei tätä poikoo kainous haittaa
sillon ko tanssii laiasta laitaan.
Salivili.

Viva la Canada

I appologize to non-slovak speakers, but this post has no english version.

Tento príspevok vlastne píšem z troch konkrétnych dôvodov.
1. Už zase nie je nič pozerateľné v telke.
2. Chcem vyskúšať pridanie dokumentu na tento blog (úspech s fotkami ma očividne navnadil :)).
3. Chcem mať tú možnosť dosiahnuť na svoje zápisky kdekoľvek na svete (no jeden nikdy nevie, že hej).

Náhodného čitateľa dopredu upozorňujem, že nasledujúci text je nespisovný, neprofesionálny, podfarbený emóciami a silne poznačený mojou snahou o rázovistosť (rozumej: o opačný efekt ako vyvolávajú uspávači hadov na Kysuciach).

Takže zápisky z kanadského putovania alias Viva la Canada.

© šyš

Spring

There is a street of absolutely no importance in my home town.
You can walk through there at anytime of the year and you even wouldn't think about that regular street, because it is of no importance.

Ordinary and boring.

But in that one special week during spring you would walk there just because itself.
You would become Anne of Green Gables in the middle of heaven on Earth.

I love it.









And you?

2 women and 3 computers

My own experience (unfortunately):
Imagine Sunday evening and 2 desperate women missing the most important deadline...

Task: Change the content of the file "pdf 1" to the "pdf 2".

Resources: 3 computers (C 1, C 2, C 3)

Problem 1: computers not connected in the local network.
Problem 2: 3 operation systems.
Problem 3: different software packages installed on each of them.
Problem 4: "computers" not recognizing unknown extensions of the files and older versions of the programs they were created in.

Approach: We have to do it => we can do it!

Solution:
pdf 1 -> eps -> jpg -> cdr -> jpg -> eps -> ai -> iddn -> pdf 2
C 1 -> C 2 -> C 2 -> C 3 -> C 3 -> C 2 -> C 2 -> C 1 -> C1

Problem 5:
Damn, typo in pdf 2!

Solution:
pdf 2 -> eps...

Result:
- 2 hours lost.
- Nerves shot to hell.
- Printer not responding...

Lesson:
Everything is possible.
Never leave 2 women with 3 computers alone...

Ilúzie

"Príjemné je podobať sa psíku,
čo sa zdá byť sám a úbohý,
len tak sa motať po chodníku,
ženám, dievkam pliesť sa pod nohy...!"

Hľadám krajinu – nekrajinu,
Krajinu K.

Bláznovstvo?
Je bláznovstvo byť bláznom?
Robiť bláznivé bláznovstvá?
Byť bláznivo šťastný? Šťastne bláznivý.
Blázni sú šťastní.
Vraj.
Bláznovstvo :)
Bláznivina.
Blázon
Bla Bla Bla!
Blúznenie.
Nešťastie?

"Mierou našej nevedomosti
je hĺbka našej viery
v nespravodlivosť a tragédie.
čomu húsenica hovorí
koniec sveta,
to majster nazýva motýľom."

Motýľom zo snehovej vločky v krajine K.
Bláznivé :)

Ako sa menim

Menim sa?
Chcem sa menit?
Preco sa menim?
A ako?
Ano.
Preco nie.
Lebo zivot je zmena.
Trosku.
- rannu sprchu vymenim za vecernu...
- v autobuse citam noviny...
- kocham sa kuchynou...
- vediem malomestske rozhovory so zenami... o zivote predsa!
- smutim za ruzou, co uschla...
- zachranim muchu, co uviazla vo vaze...
- kocham sa dolezitym rozhovorom medzi cajkou a dvoma havranmi...
- zacitim vonu farby na cerstvom obraze a letim spat do destva
- ako mi chyba malovanie - ako hladam obchod s farbami...
- a brnkam a brnkam a brnkam a brnkam...a tak sa menim.

Nie je to krasne?!
Aspon ja si rozumiem.

Nick Drake - Fruit tree

Fame is but a fruit tree,
So very unsound,
It can never flourish,
Till its stalk is in the ground
So men of fame,
Can never find a way
Till time has flown,
Far from their dying day......
Safe in your place
deep in the earth
That's when they'll know
what you were really worth...

The Saw 2 - Rebirth

Wow!
I saw The saw... in the cinema - big sound, big picture, big emotions...
It was bloody, absolutely bloody. Except of Kill Bill I dont like bloody movies.
But still Saw is one of my favourite movies, I had to watch it.
And I dont regret, although I had higher expectations.

The Saw 2 was not so psychological as I expected, it was basicaly concentrated on bloody tortures under time preasure. We were not offered partial clues to find out relationships among imprisoned people. We didnt have the opportunity to speculate so much, thats what I missed.
But the whole story was creepy, thrilling, with parts that normal human being would prefer not to see at all. The fact is, that story was not boring and kept my attention till the end - I cannot forget to mention surprising end - it would disappoint me a lot if not so! Although it came to mind, why she is so safe... not gonna tell you more ;-)
What I appreciated at most was the camera - it was really excelent! Thats what I truly enjoyed. Congrats.

So, it was worth of seeing, but still, Saw 1 is my favourite and I dont think anything else can beat it.

Mirror Mirror

Did you ever had such weird feeling?
You knew that there was something out there...?
It doesn't happen only in american movies!

It did happen to me.

To be continued...

Cinska mudrost

Peniaze sa točia..., ale šťastie sa môže viac.
Peniazmi môžeš kúpiť budovu, ale nie domov.
Môžeš kúpiť posteľ, ale nie sen.
Môžeš kúpiť hodiny, ale nie čas.
Môžeš kúpiť knihy, ale nie vedomosti.
Môžeš kúpiť stanovisko, ale nie uznanie.
Môžeš kúpiť telo, ale nie dušu.
Môžeš kúpiť sex, ale nie lásku.

First day at work

Me: Hello!
Lady: Hi, how can I help you?
Me: Oh gosh - how can I help you?!?!?!?!?! :-D

Well, imagine so nice, worm welcome from a lady, that has a butcher knife in her head...

Happy Halloween!!!!!!!!!!!!

Yeah, that was definitely the best first day at work ever!
Everybody dressed up, i.e. witches, bitches, pumpkins, hippies...
Potluck - yummieeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee

Orientation and desorientation,
eMac and Julie:)

Thats all I wanted to add.
Das ist alles was ich hinzufugen wollte.
A to je vsetko, co som k tomu chcela dodat.

Which one do sound best?
I knew it ;-)

Po prvykrat

tak, toto je skuska cislo jedna,
teda nikto to nemusi citat.



hawk