"Si ako sínusoida!"

Povedala mi svojho času moja učiteľka biológie.

Krava!

Bolo to už strašne dávno, ale táto veta ma prenasleduje doteraz.

"Nikdy nedokážeš podávať konštantne dobrý výkon. Chvíľu áno, potom ale zase skĺzneš ako sínusoida a to, čo robíš, je hlboko pod priemer. U mňa si taký slabší, priemerný človek."

Usúdila psychologicky z toho, že niektoré pozorovania z mikroskopu som mala zakreslené ceruzkou a niektoré farebne...

Krava!

Odvtedy mám fóbiu, a nielen z goniometrie. Všetko, čo robím, hodnotím podľa toho, či je to ešte nad, a nie pod oblúčik. Či je to dosť dobré. Či na to mám. Či sa snažím dosť. Neviem, kto a ako určuje hranicu, ale každopádne ma tým trápi. O tú nevedomosť je to horšie.

Teraz sa napríklad necítim dobre.

Cítim sa tak "pod".

Mám z toho výčitky.

Ja predsa nie som priemerná, aby som si mohla dovoliť byť "pod".

Ako by všetko toto trápenie nestačilo, ja ani neviem, čo mi vlastne je...

Ako sa z toho vyhrabať? A ešte k tomu rýchlo? Byť opäť superžena,
veselá, ochotná, pre každého?

Príznaky sú vážne.

Som nepokojná,

už niekoľko dní sa nesmejem,

usmievam sa len cez slzy...

Skúsila som vypnúť mozog,

nepomohlo.

Hormóny držím na konštantnej úrovni,

nepomáha.

Skúsila som šport,

už ma bolí aj telo.

A miesto snov úniku mám len
nočné mory...

Mám strach.

Že nie som dosť dobrá. Dosť farebná. Len čiernobiela, pod drobnohľadom mikroskopu - priemerná...

Že sa neviem odraziť od dna a šplhať sa za vidinou dokonalosti.