Dušičky

Cintoríny vo mne naháňajú hrôzu. Čas tejto návštevy musím vždy pretrpieť. V tento deň navštívime veľa hrobov. Ľudí, ktorých som v živote nevidela a ani netusím, kto boli. Ľudí, ktorých som poznala, čím znovu a znovu otváram rany, oživujem spomienky (konečne) vytlačené do nevedomia, ľutujem, čo malo byť lepšie, ľutujem, čo už nikdy nebude...

Môj drahý otec pestuje v sebe, a snaží sa nainfikovať aj do mňa, veľmi veľkú úctu k predkom. "Kto si neváži predkov, nezaslúži si, aby si jeho vážili." Súhlasím, je to vznešený cit.
Ale vážiť si ich predsa môžem stále, nie len, keď všetci masovo obchádzajú hroby, zdobia ich ktorý pred ktorého a už večer si nepamatäjú, že cez deň ctili pamiatku. Hlavne, že si splnili povinnosť, lebo sa to tak robí, aby susedia nehovorili.
Ani druhý extrém sa mi nepáči. Chodiť tam roky každý deň, oplakávať, myslieť v minulosti, nežiť.

Mám jednu veľmi múdru známu. Je to staršia pani, už dávno na dôchodku. Životná múdrosť z nej len tak tryská, ja sa od nej zbožňujem učiť. Raz tak prišla k nám na kávu, boli sme doma s maminkou, bolo to už dávno. Priniesla kyticu kvetov. Len tak, nikto nemal sviatok. Mama ju odmietala, vraj si nezaslúži. Na to dostala láskavú odpoveď, ktorú si pamatám dodnes: "Ber a maj z nej radosť. Keď ti ju prinesiem na hrob, už ti bude na nič."

Aká veľká pravda!
O tomto by mal byť aj dnešný sviatok. Pripomínať, že všetci skôr či neskôr z tohto sveta odídeme, a preto by sme na seba nemali zabúdať, kým sme tu, kým sa máme, práve dnes a teraz.

...Tie kvety jej nosí aj teraz, ale ja viem, že z lásky, a preto z nich má radosť, aj keď už ich nemôže ovoňať...