Obdiv

Na myšlienku dôležitosti obdivu vo vzťahu ma nedávno priviedla kamarátka pri našich (dôležitých) nočných rozoberaniach života. Vtedy sa to, samozrejme, točilo okolo chlapov, ale v skutočnosti to platí o všetkých mojich vzťahoch.

Uvedomila som si totiž, že pokiaľ osobu, s ktorou trávim svoj čas, nemám prečo obdivovať, postupne prestávam vyhľadávať kontakt s ňou. Stáva sa pre mňa nezaujímavá, otravuje ma, nemá ma kam posunúť.

Uff, asi to znie arogantne, že kto som ja, že takto hnusne posudzujem druhého. Nuž, úprimne odpovedané, z ekonomického hľadiska som egoista a ako každý jedinec vnímam subjektívne.

ALE! Obdivuhodní ľudia ma inšpirujú, vzbudzujú vo mne túžbu vyrovnať sa im, zaujímajú ma ich názory, pocity. Niekoho obdivujem pre jeho schopnosť rozprávať, niekoho pre schopnosť počúvať, ďalší úžasne píše. Niekto fakt dobre vyzerá (oooooooh), ďalší má skvelý zmysel pre humor, niekto má vízie a vie ich premieňať na realitu, niekto vie svet dokonale rozanalyzovať a ďalší má zas úžasný nadhľad. Niekto je správne drzý, iný kreatívny, niekto vždy nájde správne slová a niekto toho stihne trikrát viac ako obyčajný človek... Ak niekoho obdivujem, motivuje ma to chcieť ho ďalej a stále viac spoznávať. A to je vo vzťahu dobrá záruka.

Hovorí sa však, (aj ja s tým súhlasím), že medzi dvomi ľuďmi nie je jeden vzťah, ale vzťahy dva - môj voči tebe a tvoj voči mne. Uvedomujem si, že moja náklonnosť voči ľuďom, ktorí sú sú pre mňa zaujímaví, tiež nemusí byť opätovaná.

Aj preto mi napríklad vždy robilo problém odpovedať na starú známu otázku: "Keby si mohla, s kým slávnym by si sa chcela osobne stretnúť?" Nikdy mi nikto neprišiel na um, hoci svet bol a je plný obdivuhodných ľudí. Chýba mi tam tá osobnosť vzťahu. Vždy sa mi tisla odpoveď "A načo?!"

A preto som šťastná, že mám okolo seba ľudí, ktorých poznám a obdivujem a môžem ich nazvať svojimi priateľmi, mojou rodinou.

Lebo potom to stojí za to!