Z očí do očí

Je sobota, pár minút po dvanástej na obed.
S vakom na chrbáte a obedom v ešuse nastupujem na autobus.
Vezie sa v ňom len pár ľudí.
Nečakane začalo pršať, tak z nás pomaly tečú kvapky a robia mokré chodníčky v uličkách medzi sedadlami.
Veziem sa do práce. Dnes idem iba výnimočne, vlastne prvýkrát vôbec. Ráno som stihla ísť korčuľovať, a tak mi tá predstava pracovného víkendu ani tak nevadí.
Mám dobrú náladu, usmievam sa, len tak, robím to tomu dažďu napriek.
Vystúpim na zastávke a čakám na prípoj. Našťastie v diaľke na zákrute už vidím, že sa jeden rúti. Super, dnes to ide ako po masle.
Zo zásady čakávam na posledné dvere. Asi preto, že u nás doma sa dá nastupovať len prednými.
Len čo autobus zastane, všimnem si dve prenikavé oči za okienkom.
Také výrazné, že sa im nedá odolať, musím sa pozerať.
Nastupujem a sadnem si cez uličku oproti.
Pozriem sa smerom k tým očiam a ony sa pozrú smerom mojím.
Uhnem, ale až po sekunde, tú nekonečnú jednu sekundu musím vydržať.
Hráme sa hru "Kto z koho".
Kto sa prvý pozrie, kto prvý uhne, kto vydrží dlhšie...
Raz ja, raz on, potom ja, a potom on.
Tvárim sa, že pozerám, aká zastávka nasleduje, hoci idem iba jednu.
Cítim tie oči na sebe.
A on cíti tie moje, keď sa práve nepozerá.
Začínam sa usmievať, nedokážem to zastaviť.
Musím vystúpiť, aj keď sa mi tak nechce! Pozriem sa priamo a vidím, ako mi vravia, že on sa vezie ešte ďalej...

Tak kráčam popri autobuse, kým sa pomaly pohne
a tie oči sa naširoko smejú - tak isto, ako ja.

Zamával :)