Ako sme otvorili sezónu

V sobotu sme zahájili PBL, čiže Pravé Bratislavské Leto. Bolo nádherné počasie, nedalo sa ostať doma, korčule samé od seba lomcovali skriňou a chceli sa dostať von.
Po miernych - dvadsať minút trvajúcich - organizačných nezhodách, keď sme sa čakali na opačných stranách tej istej budovy a nemali na seba telefón, sme sa konečne stretli a vyrazili smer hrádza.
Prvýkrát od minulého leta. To vzbudí rešpekt do takej miery, že aj chrániče nasadím, kdyby něco...
S vetrom v zádech, jedna radosť sme si to mastili k druhému bufetu,
elegantne z nôžky na nôžku,
bzum,
bzum,
jemne krútiac zadkom, presne tak, ako sa to má.
Slnko hrialo, zábava v plnom prúde, málo ľudí, no vyslovene pohoda.
Tmavé pivko na otočke, zopár vtipov, zážitkov, priateľských ohováračiek - znie to ako skvelý deň, však?

Áno!
Presne do tejto chvíle aj bol.
Áno!
Presne od tejto chvíle už nebude.

Akonáhle sme sa otočili na návrat, zamrzol nám úsmev v čiernej búrke, ktorá si to očividne namierila smerom k nám.
A tak sme začali boj s časom, kto bude pri aute skôr, my či tá krútňava?!

Ten fasa vietor v zádech sa rázom zmenil na sviňu vetrisko v protismere, makáš makáš jak idiot a prakticky stojíš.
Kamoš jakesapatří džentlas sa hrdinsky podujal rozrážať mi ho (ten vietor), akože v zákryte sa ľahšie ide.
To je už overená taktika. Ale!
Ale fuguje v tom prípade, že idete rovnakou rýchlosťou a viacmenej rovnakým rytmom.

Makám, div že si pľúca nevypľujem (vsuvka - začinam chápať, prečo majú pľúca a pľuť rovnaký základ slova! - koniec vsuvky), aby som ho dobehla a keď šťasná, že konečne som to dokázala, tak on pridá, že "už ma dobehla, asi brzím, pridám". A kolom dokola takto. Frustrácia.
Ale!
Sviňa krútňava bola predsa len rýchlejšia.
Dostihla nás tak v polke trápenia. A aby sme to nemali len s tým pre korčule úplne "ideálnym" dažďom, nasadila aj krúpy. Roztečený mejkap, vlasy jak ocikaná slama, mokrá až na nohavičky a ešte ani to pivo v bruchu zjavne nesadlo...
No jedna radosť, to vám poviem. Za každou zákrutou už som videla parkovisko a zakaždým som sa len sklamala, keď tam bola nová zákruta.
Najhoršie zo všetkého bolo sa zastaviť - vďaka tomu vetru celkom neplánovane - a potom sa opäť pohnúť...

Tri kiláky nám trvali pol hodinu.
Duša na jazyku.
Vnútrostehenné svaly som doteraz "nerozchodila".

Celé zle!

Ale tak hej, dám tomu ešte šancu.
PBL sa nevzdáva hneď v úvode, to sa žije na plno!
to be continued