Prečo áno, prečo nie

Už som to tu istotne spomínala. Tú teóriu o tom, že človek má dva motívy konania.

Túto myšlienku som si odniesla od bývalého šéfa z motivačných tréningov, čo sme pred rokmi robili.

Čas od času sa nejaká "jeho" pravda prederie z môjho zabudnutia na povrch a ja si znovu (konečne) uvedomím jej význam.

Tie motívy sú teda dva.

Prvý je zažiť niečo dobré, príjemné.

Druhý vyhnúť sa nejakej bolesti.

Kedysi to aj mňa prekvapilo, ale hybnou silou našich rozhodnutí, našich skutkov, je práve ten druhý. Človek je ochotný spraviť/obetovať veľmi veľa, aby nemusel niečo spraviť.

Práve sme dopozerali Fight club. Spomínate si ešte na ten film? Brad Pitt, chodiace sebavedomie/chutnučký ako vždy, hrá alter ego kancelárskej myši - človeku milión.

"Som tým, čím si ty vždy túžil byť. Vyzerám tak, ako chceš vyzerať ty. Milujem ženy, ako by si chcel sám. Robím všetko, čo by si ty chcel, ale na čo nemáš odvahu."

Každý máme svoju rovnováhu. Či už si ju definujeme zreteľne, alebo ju nechávame potajme viesť náš život s prižmúrenými očami. Každý túžime vykročiť aspoň na chvíľu z tohto zabehnutého stereotypu - kvôli tomu prvému motívu. Stereotyp nás bolí, chceme zažiť niečo niešo nové, niečo iné, niečo bláznivé, niečo kľudné...

Málokto to skutočne spraví. Nemáme odvahu vystúpiť von do neznáma, nechceme riskovať, že sa nebudeme môcť vrátiť, že to tam nebude lepšie, že sa sklameme. To by bolelo ďaleko viac. Natoľko, že nás to ochromí a my zostávame stáť.

Nič nezískame.

Nič nestratíme

Bojovať za niečo za každú cenu ľahko môže skončiť kolapsom, úplným zničením, ako v tom podprahovom filme.

Otázkou ostáva, čo keď nás začne bolieť nezažívanie.

Ale to už si musí každý vyriešiť sám.