Zatvorené oči

Je pre mňa ťažké pripustiť si, čo cítim. Čo malo byť pre mojo dobro, bolo pre moje zlo...

Roky, keď bola mama chorá, vlastne celé moje dospievanie, som bola nútená

...tváriť sa normálne, akože nič sa nedeje

...zatvárať oči pred pravdou, lebo je krutá

...hrať, že je všetko v poriadku...

Ale niečo hrať navonok, presvedčivo - neustále - bez prestávky - roky, znamená najskôr sa o tom presvedčiť vnútorne.

Skutočné city išli stranou. Zo strachu.

Pred ešte väčším ublížením, bolesťou.

Pred priznaním, že nie som taká silná, ako sa zdám, ako chcem byť, ako sa očakáva, že vždy musím byť.

Pred priznaním, že to všetko bola pretvárka. Že to nie som ja, že neviem, kto vlastne som.

Pretvárka, ktorá sa tvárila pravdou, ale je len lžou.

Mojou lžou mne do očí.

A preto ich roky zatváram...

Nikdy nehovor!

Túto radu vám dávam ako dobrosrdečný dar. Všetko sa vám vráti ako bumerang!

Keď sa vám bude chcieť povedať niečo ako:

- Nikdy nebudem robiť účtovníctvo!

Tak na plusmínus sto percent presne to budete robiť. Ako jedna moja sestrenka.

Keď mi ona radila, že si mám dávať pozor na jazyk, tak som sa smiala.

- No jasnéééé! To sa móóóže stať len tebe.

Keď sa mi chcelo povedať:

- Never ever ešte dakedy robiť s Indami!

mala som si z toho jazyka radšej odkusnúť.

Takže:

- Welcome on board, my Indian teammembers!

a:

- Šéfe, potrebujem príplatok na psychiatra.

Alebo aspoň na marišku, ak sa nemám zblázniť.

Bacha, letí bumerang...

Break Point

Žijem aktívne.

Vyhľadávam stále nové dobrodružstvá, zážitky, dojmy, emócie.

Spájam ľudí a nechávam sa zapájať.

Komunikujem.

Cestujem.

Pomáham.
Mám prácu, ktorá stačí na moje účty, ktoré stačia na moje potreby.

Smejem sa a plačem.

Spím a nespím.

Plno, veľa, tu a teraz!

A potom - potom konfrontujem svoju pamäť.

...Pamätám si zlomok.

Zhrozím sa.

Načo žijem tento život, keď ho aj tak celý zabudnem??

Prečo áno, prečo nie

Už som to tu istotne spomínala. Tú teóriu o tom, že človek má dva motívy konania.

Túto myšlienku som si odniesla od bývalého šéfa z motivačných tréningov, čo sme pred rokmi robili.

Čas od času sa nejaká "jeho" pravda prederie z môjho zabudnutia na povrch a ja si znovu (konečne) uvedomím jej význam.

Tie motívy sú teda dva.

Prvý je zažiť niečo dobré, príjemné.

Druhý vyhnúť sa nejakej bolesti.

Kedysi to aj mňa prekvapilo, ale hybnou silou našich rozhodnutí, našich skutkov, je práve ten druhý. Človek je ochotný spraviť/obetovať veľmi veľa, aby nemusel niečo spraviť.

Práve sme dopozerali Fight club. Spomínate si ešte na ten film? Brad Pitt, chodiace sebavedomie/chutnučký ako vždy, hrá alter ego kancelárskej myši - človeku milión.

"Som tým, čím si ty vždy túžil byť. Vyzerám tak, ako chceš vyzerať ty. Milujem ženy, ako by si chcel sám. Robím všetko, čo by si ty chcel, ale na čo nemáš odvahu."

Každý máme svoju rovnováhu. Či už si ju definujeme zreteľne, alebo ju nechávame potajme viesť náš život s prižmúrenými očami. Každý túžime vykročiť aspoň na chvíľu z tohto zabehnutého stereotypu - kvôli tomu prvému motívu. Stereotyp nás bolí, chceme zažiť niečo niešo nové, niečo iné, niečo bláznivé, niečo kľudné...

Málokto to skutočne spraví. Nemáme odvahu vystúpiť von do neznáma, nechceme riskovať, že sa nebudeme môcť vrátiť, že to tam nebude lepšie, že sa sklameme. To by bolelo ďaleko viac. Natoľko, že nás to ochromí a my zostávame stáť.

Nič nezískame.

Nič nestratíme

Bojovať za niečo za každú cenu ľahko môže skončiť kolapsom, úplným zničením, ako v tom podprahovom filme.

Otázkou ostáva, čo keď nás začne bolieť nezažívanie.

Ale to už si musí každý vyriešiť sám.

Blue

Keď mi je tak smutno, ako dnes, tak nevidím motiváciu na existenciu.

Zvláštne...

Obdiv

Na myšlienku dôležitosti obdivu vo vzťahu ma nedávno priviedla kamarátka pri našich (dôležitých) nočných rozoberaniach života. Vtedy sa to, samozrejme, točilo okolo chlapov, ale v skutočnosti to platí o všetkých mojich vzťahoch.

Uvedomila som si totiž, že pokiaľ osobu, s ktorou trávim svoj čas, nemám prečo obdivovať, postupne prestávam vyhľadávať kontakt s ňou. Stáva sa pre mňa nezaujímavá, otravuje ma, nemá ma kam posunúť.

Uff, asi to znie arogantne, že kto som ja, že takto hnusne posudzujem druhého. Nuž, úprimne odpovedané, z ekonomického hľadiska som egoista a ako každý jedinec vnímam subjektívne.

ALE! Obdivuhodní ľudia ma inšpirujú, vzbudzujú vo mne túžbu vyrovnať sa im, zaujímajú ma ich názory, pocity. Niekoho obdivujem pre jeho schopnosť rozprávať, niekoho pre schopnosť počúvať, ďalší úžasne píše. Niekto fakt dobre vyzerá (oooooooh), ďalší má skvelý zmysel pre humor, niekto má vízie a vie ich premieňať na realitu, niekto vie svet dokonale rozanalyzovať a ďalší má zas úžasný nadhľad. Niekto je správne drzý, iný kreatívny, niekto vždy nájde správne slová a niekto toho stihne trikrát viac ako obyčajný človek... Ak niekoho obdivujem, motivuje ma to chcieť ho ďalej a stále viac spoznávať. A to je vo vzťahu dobrá záruka.

Hovorí sa však, (aj ja s tým súhlasím), že medzi dvomi ľuďmi nie je jeden vzťah, ale vzťahy dva - môj voči tebe a tvoj voči mne. Uvedomujem si, že moja náklonnosť voči ľuďom, ktorí sú sú pre mňa zaujímaví, tiež nemusí byť opätovaná.

Aj preto mi napríklad vždy robilo problém odpovedať na starú známu otázku: "Keby si mohla, s kým slávnym by si sa chcela osobne stretnúť?" Nikdy mi nikto neprišiel na um, hoci svet bol a je plný obdivuhodných ľudí. Chýba mi tam tá osobnosť vzťahu. Vždy sa mi tisla odpoveď "A načo?!"

A preto som šťastná, že mám okolo seba ľudí, ktorých poznám a obdivujem a môžem ich nazvať svojimi priateľmi, mojou rodinou.

Lebo potom to stojí za to!

"Si ako sínusoida!"

Povedala mi svojho času moja učiteľka biológie.

Krava!

Bolo to už strašne dávno, ale táto veta ma prenasleduje doteraz.

"Nikdy nedokážeš podávať konštantne dobrý výkon. Chvíľu áno, potom ale zase skĺzneš ako sínusoida a to, čo robíš, je hlboko pod priemer. U mňa si taký slabší, priemerný človek."

Usúdila psychologicky z toho, že niektoré pozorovania z mikroskopu som mala zakreslené ceruzkou a niektoré farebne...

Krava!

Odvtedy mám fóbiu, a nielen z goniometrie. Všetko, čo robím, hodnotím podľa toho, či je to ešte nad, a nie pod oblúčik. Či je to dosť dobré. Či na to mám. Či sa snažím dosť. Neviem, kto a ako určuje hranicu, ale každopádne ma tým trápi. O tú nevedomosť je to horšie.

Teraz sa napríklad necítim dobre.

Cítim sa tak "pod".

Mám z toho výčitky.

Ja predsa nie som priemerná, aby som si mohla dovoliť byť "pod".

Ako by všetko toto trápenie nestačilo, ja ani neviem, čo mi vlastne je...

Ako sa z toho vyhrabať? A ešte k tomu rýchlo? Byť opäť superžena,
veselá, ochotná, pre každého?

Príznaky sú vážne.

Som nepokojná,

už niekoľko dní sa nesmejem,

usmievam sa len cez slzy...

Skúsila som vypnúť mozog,

nepomohlo.

Hormóny držím na konštantnej úrovni,

nepomáha.

Skúsila som šport,

už ma bolí aj telo.

A miesto snov úniku mám len
nočné mory...

Mám strach.

Že nie som dosť dobrá. Dosť farebná. Len čiernobiela, pod drobnohľadom mikroskopu - priemerná...

Že sa neviem odraziť od dna a šplhať sa za vidinou dokonalosti.

StaSi

Vy, čo neviete, čo StaSi je, ste šťastní. Žijete v demokracii.
Aj ja som šťastná, lebo som ich nikdy nezažila na vlastnej koži.
StaatsSicherheit, teda štátna bezpečnosť - obrovská mašinéria vo východnom Nemecku, ktorá mala pod palcom každého, kto si dovolil myslieť. A často tým palcom rozmliaždila nielen dotyčného, ale aj jeho rodinu, priateľov, či náhodilcov, ktorí (by) sa v konečnom dôsledku priznali aj k bombardovaniu pyramíd. Odporní vydierači pod hlavičkou štátu, za maskou socializmu, opojení mocou.

Mnohé veci vyšli po páde Berlínskeho múru na povrch. A mnoho ešte stále spí v šestnástich tisícoch vriec, v ktorých sú ručne na kúsočky roztrhané tony dokumentov, ktoré celé dni a noci museli úradníci po prevrate ničiť. Skartovačky neboli. Museli to spraviť, lebo sa báli. Báli sa, lebo mali prečo a vedeli to veľmi dobre. Ale tie vrecia sa dochovali a spravodlivosti musí byť učinené zadosť. Nemecká vláda vyčlenila milióny eur na spustenie počítačom riadeného projektu na kompletizáciu tých kúskov skladačky. Manuálne by to bolo nemožné, počítač by to mal mal dokázať za dva roky. Teším sa a verím európskemu právu, že sa k výsledkom nepostaví chrbtom.

Aby som už nikdy nemala tak živý sen ako včerajšej noci, keď ma prenasledovali, pred očami mi zabili niekoho blízkeho a všetci, ktorých som zúfalo prosila o pomoc, sa odomňa odvracali až kým som sa fyzicky vyčerpaná neprebrala na zachraňujúci budík.
Nevravím, že žijeme v ideálnom štáte, bez problémov, bez bulváru, bez predsudkov, ale máme slobodu slova, voľného pohybu a prístup k informáciám. Ako málo si to niekedy vieme vážiť.

Kedysi to bolo ináč. Ale našli sa aj odvážni, dobrí ľudia, ktorí prehliadli byrokratickú mašinériu aj napriek systematickému vymývaniu mozgov. A práve takému jednému je venovaný úžasný film Životy tých druhých z nemeckej produkčnej dielne. Ide v kinách, pozrite si, stojí za to. Minulosť máme na to, aby sme sa z nej poučili.